Ak by ste sa ma dnes opýtali, či sme my v triede mali prezidentov portrét, nevedel by som odpovedať, ak by som si zo školy neodniesol spomienku na spolužiakov Viteka a Peca Melničáka, ktorí prezidenta ostreľovali so všetkým, čo im vošlo do cesty a aspoň trochu to mohlo dať dobrú balistickú krivku (ktorú by dnes ako dobrí inžinieri vedeli vzorcom opísať).
Myslím, že oveľa horšie by bolo, ak by vaše deti učila nahnevaná pani Malíková. Predstavte si, že by ste vy dnes sedeli v triede, kde by ona učila. Čo môže vyrásť z takých detí? Čo im môžu dať učitelia z "izby revolučnej tradície"?
Problémom nie je tento zákon, problém je v učiteľoch pani Malíkovej, ktorí v nej nikdy nevzbudili kladný vzťah či možno aj lásku k vlasti a tak sa s tým pani Anička s kolegami musia teraz takto prácne vyrovnávať.
Hlavnou výzvou pre mňa ale aj tak zostáva "umenie" toho, ako vlastencom v tejto krajine zostať!
(Čau Viťo, čau Peco. Večer v meste budete hviezdy.)
