Antická polis, od ktorej sa tento pojem odvíja, vnímala politiku ako miesto slobodných mužov. Cieľom týchto smrteľníkov v polis nebola efektívnosť kradnutia zo spoločného, ale rozprava o veľkých činoch predkov či ich spoločníkov. Takto sa, prostredníctvom rozprávania o veľkých činoch, zo smrteľníkov stávali nesmrteľné bytosti. Príbehy ich života v antických mýtoch ešte aj dnes z nich robia nesmrteľných.
Henryho ruka mohla byť jedným z nich. Ak by sa bol priznal, mohla vojsť do dejín ako veľký čin, ktorý mohol byť predmetom obdivu tejto generácie. Každý Francúz sa od toho momentu, minimálne v Írsku, mohol cítiť ako Niekto. Mohol to byť moment, ktorým sa buduje národná hrdosť. Nie tankami ani nie ranným zavíjaním hymny (trebárs) v 8. B.
V sobotu večer, počas ich prvého vzájomného zápasu v Írsku, som nervózne prepínal medzi Havlovým koncertom Suzanne Vega, Lou Reeda a týmto futbalom. Videl som, ako Íri zo zápasu doma urobili spoločenskú slávnosť, hrdí na to, že stále „bojujú" o majstrovstvá sveta. Dojímalo ma, keď som počul, ako hrdo Francúzi v hľadisku pred zápasom spievali Marseillaisu.
"Všetci", ktorí tie zápasy videli, vedia, že sa to takto skončiť nemalo. Je z toho ďalší škandál. A Thierry Henry to hneď po zápase vedel. (Vedel, že je obeťou doby, že keby sa to stalo v menej sledovanom zápase, ľahko by mu to prešlo.) A tak nepobehoval okolo hľadiska, neoslavoval, len sedel na trávniku hneď vedľa smutných Írov. Pre históriu však budú víťazi oni - Íri, ktorí (by) vybojovali víťazstvo v Paríži.
Futbaloví komentátori či historici by sa víťazstvu Francúzov na Majstrovstvách sveta potešili. Používali by "múdre slovo" paradox na označenie toho, že šampionát vlastne vyhral ten, kto tam ani nemal byť. Do dejín však Henryho hádzanársky kúsok nevojde ako veľký čin generácie ľudí 21. storočia, ale ako prejav cynizmu tej doby - teda cynizmu ľudí, ktorí vtedy žili, ktorí ju takú stvorili. So zložitým a čudným systém pravidiel správania sa, ktorým sa aj oni sami z času na čas čudovali.
Na Havlovom koncerte vystúpila aj Joan Baez, ktorej konanie na Bratislavskej lýre v 89' bolo prejavom slobody, veľkým činom, ktorý má písať naše dejiny. Pesnička, ktorú na Havlovu žiadosť spievala, bola pesničkou novembra v osemdesiatom deviatom: "Jednou budem dál".
Tak len dodajme: ale dál k čomu? Klamme a kradnime pokojne dál.
P. S.: Dnešné chápanie futbalu ako zábavy je pokračovateľom rímskych zápasov gladiátorov. Nie ako súťaž najlepších, ale ako zábava pre masy. Je iba obchodným produktom, ktorý svoju silu čerpá z iného chápania športu, kde sa športom myslí súťaž o najlepších (v ktorej nejde o „všetko, alebo nič" a preto sa môže čestne prehrať). Toto vnímanie futbalu je nasledovateľom antickej olympiády. Takto hráme futbal večer v telocvičniach, kde keď súpera potiahneme za ruku, vrátime mu s úsmevom loptu. Takýto je futbal v mysliach tých, ktorí ho hrajú pre radosť (čo nie je to isté ako zábava, tá sa k tomu len pridáva v podobe sarkastických poznámok spoluhráčov o tom, akou náhodou ten gól niekto strelil a že nech si to strelec zapamätá, lebo ak si to nezapamätá on, tak určite už nikto iný). A pokiaľ títo ľudia jasne neukážu, že iný futbal nechcú, dovtedy v ňom môže byť hrdá prehra menej ako nečestná výhra. (Zvláštna cena patrí našim futbalistom do 21 rokov, ktorí v stredu prehrali o gól s Chorvátmi. Gól v závere dostali po tom, čo nedokázali prerušiť hru - teda faulovať v správny čas na polovici ihriska. Nie preto že by chceli byť čestní, ale preto, že Chorvát s loptou bol šikovnejší ako naši obrancovia bez nej.)
