Čo by sme si mali uvedomiť je, že so zápasom s Českom sme len vstúpili do druhej polovice kvalifikácie (ak nepočítame zápasy so San Marínom) a doma hráme už len so Slovincami, a na víťazstvo budeme musieť ukázať smerom dopredu viac ako včera.
V útočnej fáze sme nie my diktovali Čechom, ale naopak ich spôsob bránenia našu hru otupil. Kvôli tomu je aj horšie hodnotenie našich útočiacich hráčov čitateľmi sme.sk (hodnotiť môžete tu).
K peknej hre dopredu potrebujeme, aby súperi útočili, čoho sú si však Česi dobre vedomí. (Rosický to spomínal ešte po víťazstve 3:0 pred tromi rokmi.) Riešením tejto situácie mal byť Vlado Weiss ml.(narodený v novembri 1989). Dúfal som, že nastúpi od začiatku (pozri článok zo štvrtku) a že to bude práve on, kto dokáže narážačkou po kľučke pripraviť šance. Bol naším najlepším ofenzívnym hráčom, ale čakal som viac. On mal byť tým, kto do hry zapojí neviditeľných Šestáka a Hološka, a to sa mu nepodarilo. Nebolo to tým, že držal loptu dlhšie ako bolo treba, ale tým, že nebol pre Čechov taký nebezpečný, aby ich udržal v defenzíve.
V stredu na jeho mieste nastúpi Stoch, ale už bude v inej úlohe. Lebo Severní Íri sa budú na nás tlačiť a vpredu budeme mať dosť miesta. Najdôležitejšie bude, ako rýchlo sa záložníci dokážu na našej polovici otočiť s loptou smerom dopredu a nestrácať tieto lopty. V tom je sila Hamšíka (v reprezentácii), ktorý dokáže loptu čelom k vlastnej bráne udržať a aj keď len o niekoľko metrov poslať dopredu, ale už na voľného hráča. A tam sa začína naša šanca uspieť.
Mimochodom, všimli ste si koľko vlastných gólov padlo v sobotných zápasoch kvalifikácie? Uvidíme, kto bude v stredu pokračovať. Či Ďurica alebo Škrteľ. Len nie obaja, aby Weissovci mohli v novembri na oslave dvadsiatych narodenín mávať s letenkami od Laurinca a nie turistickými.
