Položil som si otázku, prečo strana, ktorú väčšina spoločnosti považuje za neprijateľnú, naozaj odzrkadľuje patologické nálady časti slovenského ľudu? Akoby národ zabudol na všetky tie hrôzy vojny. Je to deravá pamäť, ľudská hlúposť, či dôsledok vyučovania dejepisu nášho zlého školstva?
Štvrťstoročie budovania demokracie prostredníctvom štandardných kresťansko-demokratických, liberálnych, či sociálno-demokratických síl, z definície všeobecne prijateľných, skončilo v sobotu fiaskom. Volič, ktorý 25 rokov počúval mantry o správnosti striedaní pravých a ľavých vlád, a ktoré doteraz s istou dávkou odporu ako-tak strávil, sa zaťal.
Demokracia slovenského spôsobu, dlhodobo ustálená na vysokom stupni klientelizmu a korupcie, kde sa menia len hlavné postavičky tohto cirkusu, začala byť pre istú skupinu obyvateľstva vzhľadom na stav, v ktorom sa oni sami nachádzajú, aj neprijateľnou. Slovenská demokracia nastavená pre horných desaťtisíc, už unavuje dolné milióny.
Ľudia pochopiteľne chcú iný systém, sociálne a spoločensky spravodlivejší, žiaľ taký, ktorí im po dlhé roky nevedel nikto ponúknuť. Dokonca radikálnejšie spoločenské vrstvy sa začínajú obracať chrbtom k samotnej demokracii.
Blížime sa k bodu, kedy sa demokracia ako taká stáva otázkou, jedna skupina ju považuje za ohrozenú, druhá za prehnitú. Politické skupiny sa navzájom obviňujú z jej podkopávania a ohrozenia.
Kto vlastne ohrozuje demokraciu? Sú to radikálne politické zoskupenia hlásajúce nenávisť voči časti spoločnosti alebo skôr zabehané štruktúry, ktoré svojím pôsobením robia tento systém neakceptovateľný pre čoraz väčšiu skupinu ľudi? Je demokracia svätá krava, ktorú treba uctievať za každých okolností alebo ju treba v istej chvíli zarezať na oltár niečoho nového?
Sledujúc históriu spoločenských zmien, ako sú vojny, ozbrojené prevraty moci ako pred VOSR alebo nástupom Hitlera, na začiatku stála chorá, neschopná a slabá demokracia a jej potreba ju nahradiť niečím funkčnejším. Na konci maximálna deštrukcia diktatúry a návrat k demokracii, novej a obrodenej. Zdá sa, že tento odskok od demokracie vždy len potvrdil potrebu jej znovunastolenia, v inej forme, s inou skúsenosťou.
No najťažšia otázka je, ako demokraciu vymeniť, starú a špinavú za novú, obrodenú. Dá sa to bez spoločenských turbulencií, bez násilia na istej spoločenskej skupine, bez nenávisti? Ako?
To je úloha, ktorá teraz stojí pred Slovenskom, demokracia je oproti iným spoločenským zoskupeniam príliš konfigurovateľná, je to prázdny krčah, z ktorého treba vyliať ten doterajší smrad a znova naplniť zdravými vzťahmi v spoločnosti, novými, spravodlivejšími sociálno – ekonomickými prepojeniami, tak aby sa čo najviac ľudí považovalo za horných milión a tých dolných desaťtisíc dostávalo a hlavne cítilo patričnú systémovú podporu.
