<!-- @page { size: 21cm 29.7cm; margin: 2cm } P { margin-bottom: 0.21cm } -->
Bol som študentom postgraduálneho štúdia na jednej slovenskej univerzite, čo v tom
čase a možno dodnes znamenalo takmer sociálny prípad. Inklinoval som k myšlienkam sociálnej spravodlivosti a z tedajšej politickej scény som si vyberal medzi SDĽ a Smerom. Prvá menovaná časom prestala prichádzať do úvahy, hlavne kvôli nesúrodosti medzi programom a činmi, postavenými na konformizme a karierizme jej čelných predstaviteľov. Naopak, postava Róberta Fica mi bola sympatická, hlavne preto, že v čase Mečiarovej éry bol sústavným a neúnavným oponentom režimu, často vystupoval na verejnosti, vysvetľoval v médiach, jeho prejav a argumentácia boli korektné, aspoň mne sa tak v tom čase zdali. Dosť ma v roku 2002 mrzel výsledok parlamentných volieb, kedy sa Dzurindovej páke podarilo uhrať väčšinu a odstaviť Smer do opozície.
V roku 2006 som hlavne zo sociálnych dôvodov bol prinútený opustiť akademické prostredie a odišiel pracovať do komerčnej sféry. Teraz, s odstupom času hodnotím túto zmenu pozitívne, lebo popri zlepšeniu sociálnej situácie, si myslím, že sa mi aj poriadne rozsvietilo v hlave a podarilo usporiadať osobný život k lepšiemu.
Takisto moje vnímanie Fica sa začalo postupne meniť, predchádzajúce predstavy o Donkichotovi sociálnej demokracie, či upravenom idealistovi so štýlovým motýlikom som povymetal z hlavy ako Herkules Augiášov chliev. Začal som vidieť človeka s obrovskou schopnosťou presviedčať, s obrovskou verbálnou príťažlivosťou, navonok založenou na emotívnom prejave s jednoznačnou a konkrétnou predstavou čo je dobré alebo škodlivé a cielenom nálepkovaní skupín ako nositeľov týchto pojmov v spoločnosti.
Fico a Mečiar majú jedno spoločné - dokonale pochopili význam slova „triedny nepriateľ“, ktorý bol do spoločnosti hoc umelo, ale pomerne úspešne implantovaný počas éry socializmu a využili jeho dodnes pretrvávajúcu silu . Hoci demokracia so sebou priniesla relativizáciu pojmov ako pravda, dobro, zlo, sila rokmi vtĺkaného čiernobieleho videnia zanechala v našom podvedomí mechanizmus do týchto abstraktných pojmov automaticky vtesnať niečo veľmi konkrétne - človeka, skupiny.
Stačilo, že si to len niekto z politikov uvedomil, použil to a získal tak obrovský nástroj na manipulovanie verejnou mienkou. Výroky „ty škodíš Slovensku, ty si zodpovedný za krízu, ty kolabuješ s Maďarmi “ sú toho učebnicovými príkladmi.
Veď čo už len ten zmätený človiečik, prudko otočený v roku 1989, čo už len môže urobiť, keď je dezorientovaný a nevie si pomôcť? No čo urobí? Chytí sa podanej ruky, každého priateľského gesta, ktoré ho navonok odbremení od nekonečnej ťažoby myslenia a hľadania.
Toto ponúkanie nepriateľov, neprajníkov a zradcov má popri vyzdvihovaní vlastného ega priam hypnotický účinok na masy. Pritom je to jeden, úplne primitívny a v ľudských dejinách dookola opakujúci sa mechanizmus. Prečo je také ťažké ho vypudiť z mysle? Súvisí snáď nejako s ľudskou prirodzenosťou? Čo je to, čo nás dokáže oslobodiť z tohto chomúta? Čo nám ho znova nasadzuje?
Myslím, že je to kultúra.
Demokracia je výsledkom dlhodobého procesu, rodila sa niekoľko storočí, na nej je postavená kultúra, akási imunita demokracie.
Čím je kultúra slabšia, tým sme viac zraniteľní a manipulovateľní. Naša kultúra bola na niekoľko generácií uväznená v propagande a voči prirodzenému prostrediu ostala v izolácii. Zmenou režimu systém zákonov bol veľmi rýchlo prispôsobený západným demokraciám, no naše kultúry si ostali značne odlišné. Je to pochopiteľné, ľudské myslenie a komunikačné štandardy, ktoré kultúru vytváraju, nemožno zmeniť zo dňa na deň ako zákony. Bude ešte istý čas trvať, aby tá naša dospela do stavu západných štandardov. Čo si však musíme uvedomiť je to, že svojím pozorovaním, učením sa, myslením a konaním sa môžme zbaviť parazitov, ktorý našu kultúru značne nahlodávajú a tým nám nasadzujú chomút. Len preto, aby mali nad nami moc.
