Konverzácia vyzerá potom nasledovne:
A: She (D) wants to know the price of those glasses.. (Chcela (D) by vedieť cenu tých pohárov.)
B: Wieviel ist es? (Koľko to stojí? prstom ukážete na poháre)
C: Zehn Euro (cen ojro)
B: (smerom ku A) Ten Euro (ten juro)
A: (smerom ku D): On Euro (čítaj ako vidíš)
Celé to naberie grády, keď sa snažíte handlovať a stlačiť cenu dole. Ale v podstate na dorozumenie stačia končatiny, slovo: Wieviel? a napočítať do 100. Niekedy stačia len tie končatiny a pokročilý kurz mimiky.
Na blšom trhu, kde som sa (so spomínanými Turkami) ocitla, bolo dosť iných Turkov aj v radoch predávajúcich, takže od toho prekladania a ukazovania prstom som bola pomerne ušetrená, a mohla som sa dobre porozhliadať, popočúvať, nasať atmosféru a naozaj si to predpoludnie, i s horúčavou, vychutnať.
Moje skromné a úplne subjektívne postrehy.
Tovar: Všetko. Šperky - rôznej kvality, hodnoty a dizajnu, oblečenie, kuchynské potreby, detské veci, elektronika čierna, biela (niektoré kusy vyzerali ako práve dovezené z veľkoskladu, iné by sa mohli zúčastniť starožitníckej aukcie), CD, DVD, hudobné nástroje, knihy, hračky, bicykle, kočíky, mobily, pneumatiky, koberce, nábytok.. v rôznom poradí a kombináciách, čiže obedovú súpravu a zberateľské poštové známky, či trojkolku ste mohli zohnať od rovnakého predajcu.
Stánky: Nie sú pravými stánkami, ale odparkovanými dodávkami, pred ktorými sú rozložené stolíky s tovarom (popis vyššie). Niektorí prišli na bicykli a rozložili si kufor.
Predajcovia: Rakúšania rôznej národnosti. Tým myslím echt Österreicher, Turkov, Indov, možno Albáncov.. niektorých bolo ťažšie zaradiť. Všetci hovorili po nemecky, respektíve srdečným - čiže občas nezrozumiteľným viedenským nárečím, cca 50% aj po turecky, niektorí po anglicky. Pomer mužov a žien asi 60 ku 40, často dvojice, detí pomenej. Všetko obchodníci, ale každý iného kalibru, ako zbrane, každý vedel vystreliť, nie každý zasiahnuť srdce kupujúceho. Zdali sa privyknutí na kadečo, takže keď ste im po 10 minútach dohadovania povedali, že predsa nemáte záujem, nerobili si z toho ťažkú hlavu, nevezmete vy, vezme ďalší. Pravidlo, ktoré sa osvedčilo: zdvorilosť za zdvorilosť. (Takže k slovníčku by som ešte pridala Bitte a Danke.)
Kupujúci: Zastúpenie národností približne rovnaké ako u predajcov, plus Slováci, nedovolím si odhadnúť koľko, ani to nie je podstatné. Predstavte si však obrovského pestrofarebného hada miesiaceho sa pomedzi porozkladané stánky, krútiaceho sa rôznymi smermi, zdanlivo bez cieľa. Na pohlaví, farbe pleti, národnosti, majetnosti, vierovyznaní vôbec nezáleží. Ak chcete kúpiť alebo predať, také drobnosti sa jednoducho prehliadnu. Všetci prišli za účelom „nájsť niečo, čo by sa im hodilo" a získať to za najnižšiu možnú cenu. Alebo sa prišli len pomotať, nasať človečinu, pozdraviť pár známych. Ale určite všetci odchádzajú s nejakým úlovkom, aj keby to mal byť iba odznak alebo otvárak na fľaše.
Atmosféra: Ako na blšom trhu. Ak ste na takom ešte neboli, ťažko vysvetliť, ale keď tam už raz ste, zistíte, že tá atmosféra je neprirovnateľná k čomukoľvek inému. Po prvé, nie ste zavretí medzi štyrmi stenami obchodného centra alebo butiku, ale prechádzate sa pod holým nebom, podľa počasia s vhodnou pokrývkou hlavy. Po druhé, nikoho nezaujíma, či máte na sebe značkové oblečenie, iba im to môže naznačiť, že ste lepšia korisť a zaplatíte viac. Po tretie, každý vie, kde je jeho miesto. Predajca chce predať, kupujúci chce kúpiť (možno nechce, ale aj tak nakoniec povolí). Nikto sa na nikoho nehrá, nie je dôvod. Po štvrté, všetci majú spoločnú záľubu: záľubu vo veciach. Len tak chodiť a obzerať si všetky tie drobnôstky a výtvory ľudskej činnosti, uvedomovať si všetky tie tvary, farby, kombinácie, možnosti, nachádzať vždy nové prekvapenia na nečakaných miestach, tomu vravím balzam na dušu. Čas uplynie nečakane rýchlo, hlava sa vyčistí a oddýchne si od každodenných starostí, plecia sa opália..
Ceny: Na túto položku už asi netrpezlivo čakáte. Vzhľadom na rôznorodosť tovaru sa aj ceny líšia. Za krištáľovú karafu vysolíte 25,- eur a ak je predajca tvrďas, ktorý vie, že jedného pekného dňa ju za tú cenu predá, nepopustí ani o 20 centov. Za koberec do obývačky si vypýtajú 20 eur, ale dokážu spustiť na 12, aby sa s ním nemuseli ťahať späť domov. Najväčšie prekvapenie nás čakalo asi pol hodinu pred záverečnou. Najskôr nastal pohyb medzi predávajúcimi, ktorí začali baliť najväčšie a najhodnotnejšie kúsky, a zároveň sa objavili ceduľky s nápismi: „všetko za 1,- euro" alebo „10 centov za kus" a podobne. Jeden sa s tým vôbec nehral a začal vykrikovať: „Alles gratis!" len nech sa tých handier zbaví.
Tak sa nám za posledných 15 minút podarilo kúpiť 2 knihy spolu za 1,50 eur (pôvodná cena euro za kus), autosedačku - vajíčko za 5 eur a zlatým klincom dňa sa stalo skladacie lehátko, také klasické, mierne polohovateľné, za 30 centov. Čítate dobre, aj ja som si musela dať tú cenu tri krát zopakovať, kým som jej uverila. No a potom, nekúpte to..
