Tí viacej obozretní si ju objednajú cez cestovku. Iní si zase dovolenku zabezpečia na vlastnú päsť. Ja osobne patrím k ľudom, ktorí si svoje cesty plánujú sami. Počas organizovania mojich ciest, hlavne pri Maroku, som sa viac krát stretol s veľkou nevôľou okolia a poučovaním, čo všetko sa môže stať.
Žiaľ, podobné zmýšľanie majú najčastejšie tí ľudia, ktorí každoročne chodia do Chorvátska a na zvyšok sveta sa pozerajú cez objektív televízie Markíza. V momente, keď sa v arabskom svete stane niečo zlé, tak si to zovšeobecnia a vyhodnotia celú oblasť ako zakázané miesto. Poznám viac dôvodov, prečo tomu tak je, ale za hlavný považujem zjednodušené informovanie až poplašné správy zo strany médií s cieľom zabezpečiť si čo najväčšiu sledovanosť.
Nuž potom sa nemôžeme čudovať, že ľudia na západe robia to isté a spájajú nás s Ukrajincami, tak isto ako aj moje okolie nerozlišuje irackých kresťanov od Jezídov. Preto netreba počúvať takéto reči, ten človek často nemá ani tušenie, kde sa spomínané miesto nachádza.
Sedíme na vrcholku piesočnej duny v Saharskej oblasti Maroka Erg Chebbi. Piesok, kam až oko dohliadne, iba v diaľke sa krčí malý kemp, štyri ťavy, traja berberský "majfrendi", stany, oheň a nemecký turista ako jediná známka civilizácie široko ďaleko. Vietor zdvíha jemný piesok z hrebeňov dún a vychádzajúce slnko ich premieňa do rôznych odtieňov farieb, akoby okolo mňa poskakovali plamienky ohňa. Po zotmení sa vietor utíši a obklopuje nás úplná tma a hrobové ticho. Všetky zmysly vnímajú význam nekonečnej pustiny, ktorá posilňuje náš obdiv a úctu pri pohľade na hviezdne nebo.
Sme asi v polovici putovania kráľovským Marokom, v zemi berberských kmeňov a polodivokých dromedárov, v zemi dych berúcich scenérii pohoria Atlas, ostrých kaňonov a bielych pláží Atlantického oceána. Naša cesta začína v perle Maroka, v Marakéši, ktoré je jedno z najživších marockých miest. Spája sa v ňom moderný životný štýl s berberskou minulosťou.
Pôvod jeho mena nie je úplne jasný, existuje viacero verzií, najčastejšie sa odvodzuje od biblického slova Kúš, teda zem rozprestierajúca sa od Horného Egypta až po Etiópiu a časť Arabského polostrova. Tunajší život bol vždy rušný a ľudia vraj boli vždy veľmi priateľskí, už od obdobia, kedy mesto fungovalo ako križovatka obchodných ciest, o čom sme sa aj my presvedčili hneď po prílete na marakéšske letisko, kde panuje veľký zhon a svojho prvého „majfrenda“ stretnete v momente ako vytrčíte nohu z letiska.
"Hello my friend!" A už sme v tom. Náš prvý „majfrend“ postupne zisťuje naše mená, vek a pôvod (Russia? Brazil?). Sme tu noví, neotupení, takže mu ešte dávame šancu. Pokračujeme taxíkom. „Majfrend“ nám po ceste vysvetľuje, ako to tu chodí. Ešte stále máme dojem, že je milý, veď nás vezie do hostela.
Ráno sa zobúdzame v strede mesta a už cítime atmosféru „Souks“ tradičných trhov a bazárov, ktoré sú rozosiate po celom meste. Ako malé deti sa tešíme na „obchodné rokovania“. Len čo vkročíme na námestie, stretávame nového „majfrenda“, ktorý hovorí: „Hello my friend! I´m not guard I´m just friendly! Come with me“ opäť sme v tom a smerujeme na hlavný pouličný trh. „Here, Djemaa El Fna“, ukazuje „majfriend“ na vstupnú bránu dva metre pred nami.
Poďakujeme sa, ale on čaká a čaká, pohneme sa, on znervóznie. V tej chvíli prvýkrát postrehneme, že „majfriend“ je vlastne bisnizmen. V tom nás prekvapí otázkou „Where is my money?“ a nastaví ruku. „My money!“ opäť zopakuje. Snažíme sa pôsobiť nechápavo a zmizneme.
Po 10 minútach strávených na trhoch nás osloví „majfrend“ číslo 4215 s naučenými floskulami "Wanna some good stuff, my friend?" alebo "Let's have some tea in my shop!“ Po tejto otázke vieme, že nie sme pripravení na najagresívnejší pouličný trh v Marakéši. Napriek tomu, počas našej ďalšej cesty pochopíme, že to bola skvelá škola, v ktorej sme nabrali skúsenosti za zaplatenie.
Po bezsennej noci strávenej v rušnom meste sa vydávame na cestu ešte viac ospalí než pred usnutím. Tento deň plánujeme stráviť v aute. Naše prvé kroky smerujú do požičovne, kde začína zjednávanie ceny s „majfrendom“. Všetko dobre dopadne a vyrážame smerom na marocké pobrežie Atlantiku.
Naše putovanie vedie cez jemne zvlnené pahorky, ktoré sú na vôkol zarastené košatými stromami nápadne pripomínajúce olivovníky. Zastavujeme v malej predajni, kde ponúkajú výrobky z argánovníkov.
Arganovník bol kedysi v severnej Afrike bežným stromom. Dnes sa však vyskytuje len v Maroku, presnejšie v okolí miest As-Sawíra (Essaouria) a Agadir, na ploche cca 700 000 až 800 000 hektárov.
Staršia žena sedí na zemi a ukazuje, ako sa vyrába drahocenný olej, ktorý je dokonca ešte drahší a zdravší ako olivový. Munďo a Huďo celí rozradostení nakúpia niekoľko litrov a vyrážame ďalej. Po chvíli sa v diaľke vynárajú biele domy Essaoiry. Mesto sa stretáva s oceánom a má neuveriteľnú prímorskú atmosféru. Kedysi ľudia tieto miesta považovali za koniec sveta, pretože si nevedeli predstaviť, že by na druhej strane oceánu mohla ležať neznáma pevnina.
Korene Essaoiry siahajú veľmi hlboko do histórie. Prvá zmienka sa spája s kartáginským moreplavcom Hannom a jeho prieskumnou plavbou smerujúcou až do Guinejského zálivu. V 15. storočí sa tohto územia zmocnili Portugalci a nezmazateľne vtisli mestu svoju pečať v podobe kamenného opevnenia a pevnosti.
Mesto pozostáva z domčekov, ktoré do seba zapadajú ako kúsky skladačky a navodzujú podmanivú starobylú atmosféru. Niektoré uličky sú také modro-biele, až nám behá po rozume grécky ostrov Santorini.
Opúšťame Essaoiru a smerujeme do vnútrozemia, kde nás čaká mesto príbehov, mesto rozprávok, mesto filmového plátna. Prechádzame cez čarovné pohorie Atlas, ktorý stojí medzi nami a krajinou zlatého piesku. Pohorie, podľa legendy, podopiera titan Atlas. Prírodné scenérie sú úžasné. Naľavo sa lesknú zasnežené pahorky vysokých hor. Okolo nás je kamenná púšť prerušovaná stromami či malými berberskými dedinkami.
Hneď po prekročení hôr na nás čaká mesto s príznačným názvom „Brána do púšte“ alebo Ouarzazate. Naše kroky však smerujú ďalej a stojíme až v Ait Benhaddou, teda v „pieskovom zámku“. Turista, ktorý sem prišiel prvýkrát v živote, môže mať pocit, že už toto miesto videl. V skutočnosti môže mať pravdu, pretože scenéria Ait Benhaddou neraz uchvátila filmový svet. Spomeniem len tie najznámejšie filmy, v ktorých sa objavila panoráma mesta. Natáčali sa tú filmy ako Gladiátor, Alexander, Marco Polo, Princ z Perzie, Kráľovstvo nebeské, Kundum, Múmia, Syn boží či Babel.
Ait Benhaddou je vybudované na svahu a pôsobí ako pevnosť. Hlavný vstup vedie cez hlinenú bránu. Úzke uličky stúpajú vyššie a vyššie na pahorok. Na samom vrchole stojí sýpka, ktorá vyzerá ako maličký hrad. Zhora sa človeku naskytne malebný pohľad, ktorý sa zapíše na celý život do pamäti. Okolitá krajina je väčšinu roka vyschnutá, bez života, no na jar, keď sa topia ľady, ožíva zelenou farbou.
Naša putovanie nemôže skončiť inde ako v piesočnom mori, preto sme sa na záver vybrali do oblasti Erg Chebbi, v ktorej sa nachádzajú 160 m vysoké duny. Erg Chebbi je magická krajina okolo oázy Merzouga. Práve tu môžete nájsť duny typické pre väčšinu alžírskej časti Sahary. Duny sú samé od seba veľmi fascinujúce a rôznych častiach dňa menia svoju farbu.
Po troch dňoch strávených v tejto pustine odchádzame špinaví, zaprášení, ale chlapčensky šťastní. Znovu zosadáme z ťavy do auta a smerujeme späť na runway do Marakéšu.
Ak sa Vám moje články páčia, pridajte si našu facebookovskú stránku, kde sú všetky zverejňované. https://www.facebook.com/pages/ZMena/1493518910891751 Ďakujem.
