Hnutie Republika, ktoré prebralo štafetu po neohrabanej ĽSNS, sa dnes tlačí v prieskumoch hore a má spomedzi všetkých strán jednu z najjednoduchších pozícií. Môže súčasnú vládu kritizovať, nenesie žiadnu zodpovednosť a má dvere otvorené k budúcej možnej vláde so SMER-om.
Republika prezliekla spotené zelené tričká za obleky a tvári sa ako normálna konzervatívna „pro-národná“ strana. Kampaň plná strašenia a nenávisti, doplnená o sľuby, za ktoré by sa nehanbil ani Robert Fico, pochopiteľne v dobe polarizovanej spoločnosti a kultúrnych vojen funguje.
Úpadok SMERu
SMER s veľkou pravdepodobnosťou ťahá svoje posledné obdobie ako hlavná vládnuca strana, obzvlášť ak sa naplnia šumy o odchode Roberta Fica z politiky.
Dávnejšie som písal blog o tom, ako sa Robert Fico topí vo vodách extrému. Jeho oportunizmus je pre neho dvojsečnou sekerou. Tým, že normalizuje Republiku a približuje SMER práve k takémuto názorovému spektru, izoluje sám seba čoraz viac.
Voliči Republiky sa druhýkrát spoliehať na silného lídra Fica nebudú. Budú voliť stranu, ktorá ich ako jediná nemala ako sklamať. V europarlamente sa navyše kampaňuje veľmi dobre – to sme mohli pozorovať aj na Progresívnom Slovensku či Péterovi Magyarovi.
SMER opäť a zas nedoručuje to, čo sľúbil, no tentoraz Robert Fico nevládne v tak priaznivých časoch ako väčšinu minulej dekády. Životná úroveň sa znižuje a Fico je otvorený riešiť klesajúcu zamestnanosť pracovnou silou z Uzbekistanu či Indie.
Podpora zahraničnej lacnej pracovnej sily, nekontrolované pôsobenie ministra školstva a iné dvojtvárne kroky SMER čoraz viac ničia. Dá sa povedať, že pri ňom ostávajú len tí najvernejší.
Pokiaľ Robert Fico odíde z politiky, pre SMER to bude posledný klinec do rakvy. Žiadny z jeho nástupcov by ho nedokázal vrátiť na piedestál. Republika tak má nakročené stať sa priamou opozíciou Progresívnemu Slovensku.
Izolácia extrémizmu
Voliči extrému voľbou SMER-u nadobudli nezvyčajnú silu. Peter Kotlár či Martina Šimkovičová sú toho jasným dôkazom. Voľbou Republiky, ktorá je radikálnejšia ako SMER, paradoxne svoj vplyv znížia.
Pri tomto tvrdení však rátam s tým, že všetky ostatné relevantné strany mimo súčasnej koalície (a Zoroslava Kollára či Borisa Kollára) nebudú ochotné s Republikou spolupracovať. Otázne je postavenie HLAS-u, ktorý by mohla táto otázka definitívne vnútorne rozložiť.
Republika je odkázaná na silný výsledok súčasných vládnych strán (najmä SMER-u), bez nich ich voliči nikdy neulovia silný mandát.
Ďalším subjektom je SNS – tá sa pri odchode Tomáša Tarabu ocitne vo veľmi nepriaznivej situácii a ministerka kultúry ich v tomto určite nezachráni.
Andrej Danko síce môže robiť svoj vlastný odpočet so svojimi (aj dobrými) návrhmi, no to SNS nad 5 % ťažko vytiahne. Podpredseda parlamentu lavíruje medzi extrémnym nacionalizmom a technokratickou pravicovou politikou, no nenapĺňa ani jedno.
Dá sa predpokladať, že sa Andrej Danko skúsi osloviť čo najviac voličov kritikou Roberta Fica. Otvorená je aj koalícia SNS s Republikou, ktorá by ich mohla priviesť k magickej hranici 20 %.
Personálne prázdni konzervatívci
Republika ťaží aj z toho, že tradičné konzervatívne strany nedokážu efektívne oslovovať voličov. KDH nemá zvučné mená ani jasné témy. Konzervatívnou alternatívou tak ostáva len Igor Matovič a môžete posúdiť sami, čo to o konzervatívnom priestore vypovedá.
Republika má mená, má dosah a má vplyv. Milan Uhrík aj Milan Mazurek majú obrovské čísla na sociálnych sieťach, pričom im pomáhajú ľudia ako Lívia Pavlíková. Ľudí nezaujíma, čo sú zač – „veď hovoria dobre“.
Republika nie je štandardná konzervatívna strana. Dobre si pozrite, kto sú jej členovia a čo majú za sebou. Neexistuje svet, v ktorom môže byť neonacista najmenším zlom.
