Pocta vianočným stromčekom

Tento rok sme ho zdobili takpovediac na poslednú chvíľu. Zdobila celá prítomná rodina a veľa sme sa nasmiali – v televízií to komentovali rozprávkové postavy a my sme sa sem – tam ulakomili na „nepodarenú“ salónku. Samozrejme sa to neobišlo bez ťažkých rozhodnutí, do ktorej farby ho ladiť a či naozaj použijeme tie popraskané pamätné ozdoby alebo ich už vyhodíme. Keď bol hotový, bol krásny, široká jedlička v ružovo-červeno-zlatom odeve.Našli sme pod ním niekoľko skromných, ale až výnimočne trefných darčekov, z ktorých sme mali všetci radosť. Pravidelne sme mu dopĺňali vodu a pridávali do nej trošku cukru aby dlhšie vydržal. Po Silvestri sme sa začali zameriavať na sladké ozdoby – holt, koláčiky zjedené, žalúdok roztiahnutý, vôľa utlačená do kútika. Pomaličky sladkosti mizli, k deštrukcii sa pridala aj mama a čoskoro už na ňom viseli len prázdne pozlátka.Bolo nám ho ľúto. Bol tu s nami mesiac a sladko pripomínal Vianoce, oddych, rozprávky a pohodu. Za chvíľu však bude február a za jedenásť mesiacov zase Vianoce. Musel padnúť.Posledný kúsok radosti si ale nechal na koniec. Keď si odmyslím, že sme v jeho ihličí našli ešte zopár sladkostí, nachystal nám ďalšie prekvapenie. Keď sme začali páliť konáre, po celej domácnosti sa rozprestrela vôňa ihličia, dreva, stokrát zosilnená vôňa Vianoc.Asi by sme nemali ducha vianočných stromčekov podceňovať.