pol roka môjho života

Takže, kde začať. aha, škola. som Bc (smejte sa ak chcete, ale poviem Vám, štátnice neboli veľmi zábavné). kvôli tomu som trávila krásnu jar zavretá v knižnici písaním bakalárskej práce o politike EÚ proti trestu smrti. následne som trávila týždne sediac/ležiac/spiac/jediac a stále sa učiac na tej istej posteli (čítaj matrac na zemi). Politológom dali týždeň pred nami politický systém Bosny a Hercegoviny, z čoho sme skoro všetci spanikárili. nám dali nečakané otázky v očakávanej miere. spravila som. dva mesiace na to som zistila, že na červený :) tie dva mesiace mi to jednoducho nedošlo. dostala som sa na magistra a od septembra zarezávam na Európskych štúdiách a taktne (čítaj trápne) mlčím pri otázkach "to čo budeš potom robiť?".popri škole som cvičila malého osmáka, menovite boba. bobo je údajne po španielsky "blbeček" takže to naňho celkom sedí. ale je neuveriteľne zlatý a mám z neho mesiášsky komplex, že som ho zachránila z chovproduktu. je to ten na fotke.ďalej som zmenila účes a po rokoch dlhých vlasov som prešla na polodlhé, a bolo to ťažké, ale vlasy boli zrazu ľahké tak som si rýchlo zvykla. za to som pribrala pár kíl a vyslúžila si meno "buchtička". tajne dúfam, že sa neuchytí, a ani tie kilá. zatiaľ to hádžem na stres a navrávam si, že lepšie si dať niečo sladké ako naziapať na zákazníka (pochopila som prečo predavačky a sestričky bývajú pri tele).po vyše pol roku trápenia sa s popraskanými perami (čím nemyslím "á šúpe sa mi kožička", ale "zas mi to popraskalo do krvi a nechcelo to celý deň zaschnnúť") som sa odhodlala ku kožnej. trošku sa divila, trošku testovala a vyriekla ortieľ, ktorý ma celoživotne obmedzil na jeden dva druhy kozmetiky za hriešne prachy. a že vraj "to budeš mať už stále moja, každú zimu". radosť. more je vraj dobré na pokožku a keďže som tam bola dvakrát za život, chcela som tam znova. ale na to človek potrebuje peniažky a peniažky sa čo? peniažky sa zarábajú. tak som si našla brigádu a následne trvalú prácu na customer service Ikea (pokladne:). výsledok - nikto ma nepresvedčí, že zamestnanec nie je človek, ako sa to snažil istý bloger v diskusii o úrovni slovenských služieb. Som človek a hoci to nerobím, niekedy by som zákazníkom strelila gumičkou do toho povýšeneckého nosa (odkiaľ pramení názor, že za pokladňou sedia ľudia z pomocnej školy?).peniažky zarobené, treba oddychovať. hor sa cestovať! priateľovi rodičia požičali auto, plán cesty po chorvátsku nabral reálne obrysy keď tu.. čo urobila anička v noci pred dovolenkou? spadla z trinástich schodov. a nie, nezabila sa (hoci mohla a v podstate bola veľmi šťastná,že sa tak nestalo), lebo píše tento článoček. iba si zlomila nos, pohla stavce v krčnej chrbtici, spálila kolená, dopadla tvárou na prítulné dlaždičky a omdlela. na dovolenku ale išla, s nákrčníkom, trochu nahnevaným a veľmi starostlivým priateľom, nádobkou s ibuprofenom. more krásne a teplé, noci studené, mestečko na konci sveta, prvé dva dni krása a nádhera a pokoj, zvyšok dovolenky nuda v znamení "mohli sme si vybrať menšiu prdel". aj tak vynikajúce, po tak hektickom období som to potrebovala ako morskú soľ. po návrate radosť, že osmáčik prežil našu neprítomnosť a tiež radosť z peniažkov z výplaty. rehabilitácie krčnej chrbtice, už budú končiť. zariaďovanie spoločnej izby o rozmeroch 3,5 krát 3,5 metra pre dvoch ľudí a zvieratko. nástup do školy, chodenie do práce. niekde medzitým prišla jeseň, ticho sa vkradla a začala spúšťať večernú roletu o šiestej. prišla prvá jesenná choroba, vďaka ktorej dnes nesedím v práci a neusmievam sa na ľudí, ale rozvaľujem sa v novej pohovko-posteli, okolo behá bobo a ja píšem tento článok a seminárku o etnickom konflikte v oblasti Ituri. P.S.:viete, v ktorej vojne zahynulo druhé najväčšie množstvo ľudí po Druhej svetovej?