VLAKY

Hľadela som na nich, cítila som obrovskú nechuť voči ich správaniu, hanbu za človeka. Od miesta nehody nás delili ešte možno dve stanice, no oni už teraz nemohli obsedieť. Skoro som videla ako im túžba po vzrušení rozdúva nozdry. Do uší mi však plynula obľúbená hudba, pohľad cez okno a pritom nikam bol príjemný, uvoľňujúci. Sprievodca bez záujmu preplával vlakom tam a späť a tam a späť... Nekontroloval lístky, ľudí, iba chodil a bol nervózny. Slnko už zapadlo, obloha nevolala, neponúkala, iba bola. Studená, na rozdiel od povetria a čiel pánov v rokoch, chladná, na rozdiel odo mňa, modrá, na rozdiel od vzrušených tvárí. Dlhá tma tunela prerušila očakávania pánov, netrpezlivo čakali na povestné svetlo na konci. Ale žiadny Spasiteľ sa nekonal, žiadne vykúpenie, morálne ponaučenie. Vláčik si ďalej razil cestu, ľudia ďalej vykúkali z okien, sprievodca stále vykonával svoj rituál a ja... stále som sedela, počúvala, pozorovala, opovrhovala. Zbadala som, že koľaj, ktorá niekde v diaľke porušila svoj beh a ublížila vláčiku vybiehala po ľavej strane, uvideli to i ctihodní páni a okamžite sa premiestnili ku oknám naľavo. Bolo to blízko. Zrazu som ustrnula. O zábradlie železného mostu sa viac smutne ako letargicky opieral mladý muž, možno chlapec, viete, u ľudí bez tváre to je ťažké určiť. Vlak spomalil, okolo miesta nehody musel prechádzať ako po špičkách... Cestujúci mohli vidieť vagón skrížený cez koľajnice, a ďalší, ktorý si cez poľudňajšie slnko opálil jeden bok a teraz sa to snažil vyrovnať, alebo nechcel kaziť profil krajiny svojou výškou a schoval sa do priekopy ako dieťa za strom, tiež tak nenápadne... Cestujúci boli určite vo vytržení, mohli zatlieskať nešťastiu a nemohúcnosti vagónov. Nemohla som odtrhnúť oči od muža, možno chlapca. Pri nehode sa nikto nezranil, dokonca strojvodca vyviazol bez zranenia – tárali v rádiu, a tiež prisahali deväťkrát menšie meškania vlakov ako mal ten môj... no niekto tu zomrel. Nebol to strojvodca, ani mladý muž bez tváre. Kto teda? Azda sny mnohých strojvodcov a mnohých mladých mužov, ktorí – sediac podvečermi na lúčkach, stráňach s výhľadom na železnicu – vkladali svoje sny na nákladné vozne práve tohoto vlaku, aby spolu s uhlím, autami, betónovými stĺpmi a umelohmotnými lyžicami putovali kamkoľvek za obzor, niekam ďaleko, kde sú kraje nevídané a ľudia milosrdní. A práve tento vlak sa vykoľajil, mladí muži počúvajúc poplašné správy o nehode dúfajú, že to nie je práve ich vláčik v dolinke, na ktorom posielali svoje sny v ústrety zakázaným mestám. Muž-chlapec bez tváre pomaly – prisahala by som, že mal zasnený úsmev – prešiel cez zábradlie, položil bielu dlaň na moje okno a zmizol. Zostal mi po ňom iba zamyslený úsmev a krídla snov – viac ako dosť. Už nemusím cestovať vlakom.PS: Toto je jedna z mojich najstarších próz. Naivná, ale moja:) Napísaná vo vlaku, väčšina udalostí zodpovedá skutočnosti.