Demokratický deficit Európskej únie – existuje cesta?

Úvodom by bolo vhodné definovať pojem „demokratický deficit“. To je však úloha priam neľahká – demokracia je vysoko abstraktný pojem a deficit v abstraktných pojmoch sa nedá exaktne merať, iba subjektívne posudzovať. Preto hoci dnes existuje všeobecný súhlas s tvrdením, že Európska únia trpí istým demokratickým deficitom, toto prehlásenie naberá v rôznych kontextoch viacero možných výkladov. Demokratický deficit je v súčasnej dobe vnímaný najmä z hľadiska priameho vzťahu občan – Európska únia. V tomto kontexte sa zdôrazňuje v prvom rade komplikovanosť, nejasnosť, ťažká orientácia pre občana. A je to pravda, zorientovať sa v inštitucionálnej štruktúre, systéme fondov, výborov a najmä zmlúv nie je jednoduché. Veď už samotné názvy európskych inštitúcií majú tendenciu ľahko sa pliesť (napriek tomu ma veľmi zarazil komentár v Črepinách televízie JOJ dňa 9. januára tohto roku, keď reportér upozorňoval na nebezpečie, že pornoplagáty vo Viedni ohrozia rakúske predsedníctvo rady Európy – Rada Európy je organizácia, ktorá nemá s rakúskym predsedníctvom nič dočinenia). Tieto všetky faktory spôsobia, že aj keď sa občania začnú zaujímať o európske dianie, vo väčšine prípadov ich odradí neprehľadnosť. Toto je však problém, ktorý nie je ľahké vyriešiť, nakoľko Európska únia má za sebou dlhý a vcelku komplikovaný vývoj a mnoho vecí sa nedá zjednodušiť na laickú úroveň. Osobne považujem za kľúčové vzdelávanie občanov vo veciach Európskej únie, s úvodom do tematiky už na úrovni základnej a strednej školy. Európska únia musí získať legitimitu a podporu v očiach svojich obyvateľov, čo je kľúčové pre celý ďalší proces odstránenia demokratického deficitu i pre proces európskej integrácie. Táto nebude udržateľná bez podpory ľudí, hoci aj za podpory politických špičiek, a to od chvíle, kedy sme sa rozhodli ľudí do celého procesu zapojiť.Vo vzťahu občan – Európska únia existuje ešte jedna, a to oveľa diskutovanejšia rovina, a síce európske občianstvo. Tento výraz používam v zmysle povedomia akejsi európskej identity. Ak by sme za demokraciu považovali doslova „vládu ľudu“, musel by tento európsky ľud existovať, aby Európska únia mohla byť demokratická. A naozaj, táto téma sa stáva jednou z dôležitých v procese európskej integrácie. Ak Európska únia naozaj ašpiruje byť úniou ľudí, musí sa vysporiadať s mnohými prekážkami. Vypestovať, respektíve posilniť európsku identitu nie je nemožné. Rovnako ako idea národa vytvára národnú identitu a tým imaginárne spoločenstvo, aj idea európanstva môže dospieť k vytvoreniu rovnako imaginárneho spoločenstva. Tento proces už prebieha, potrebuje však dlhší čas, aby sme zaznamenali výsledky. Pocit európanstva sa musí v ľuďoch zakoreniť, potichu potláčať nacionalizmus a vytvárať vlastné symboly, zvyky a históriu – mytológiu, ktorá robí zo skupiny nesúrodých jedincov národ. Rozdiely, tak trpezlivo pestované medzi národmi sa čiastočne potlačia a budú stanovené určité všeobecné charakteristiky Európana. Rozdiely medzi členskými štátmi Európskej únie, ekonomické, politické a najmä psychologické, sú však v súčasnej dobe tak veľké, že ich prekonanie sa javí možné až v dlhodobom horizonte.Dajú sa ale načrtnúť hrubé obrysy, ako bude proces premeny z príslušníka národného členského štátu Európskej únie na Európana prebiehať. Primárne bude zjednotený, aspoň v hrubých črtách, hodnotový rebríček občanov, ako základný krok k vytvoreniu povedomia niečoho dôležitého, čo nás spája. Vyprofiluje sa dominantný jazyk, ktorým sa dnes javí byť angličtina. Problém jazyka je jedným z dôležitých už v súčasnej únii. Udržovať komunikáciu v 20 úradných jazykoch je namáhavá, nákladná práca a z hľadiska únie prvok obmedzujúci efektivitu a údernosť opatrení. Musíme zároveň brať do úvahy takmer istý fakt, že tento počet bude rásť. Existencia jedného oficiálneho jazyka by však bola dvojsečnou zbraňou. Ohliadneme od toho, že taká situácia v súčasnosti nemôže nastať kvôli neprijateľnosti pre samotné členské štáty. Dve strany tej istej mince – Únia zefektívnená vďaka lepšej, rýchlejšej komunikácii a únia vzďaľujúca sa svojim občanom (nech by bol oficiálny jazyk ktorýmkoľvek z dominantných, väčšine obyvateľov únie by nebol rodným a ani by ho neovládala).Budovanie európskej identity je základným pilierom demokratizácie Európskej únie, ale aj niečím viac, akousi pridanou hodnotou, hodnotou samou o sebe. Občan Európskej únie bude aj občanom členského štátu a zároveň bude cítiť aj viacero iných identít, napríklad sociálnych, kultúrnych, ekonomických či politických. Nie je úlohou Únie, aby všetci jej obyvatelia na otázku : „Kto ste?“ zborovo odpovedali „Európania!“. Jej úlohou je umožniť im, aby sa tak cítili a aby sa európanstvo objavilo v rebríčku ich identít. Európska identita by nemala byť budovaná samoúčelne a urýchlene, lebo až keď sa stane skutočnosťou, uvedomíme si jej význam. Dovtedy si však Európska únia musí poradiť s mnohými inými problémami a analyzovať aj ostatné demokratické deficity.Ďalším aspektom demokratického deficitu je aspekt inštitucionálny. Demokracia sa väčšinou uvádza ako prvá zo základných hodnôt Európskej únie. V debate o inštitúciách a demokratickom deficite musím poznamenať, že všetky inštitúcie Európskej únie sa viac či menej opierajú o niektorú z foriem demokratického zvolenia. Najzreteľnejší je priamy mandát poslancov Európskeho parlamentu, ktorý sa tiež uvádza ako akási „bašta demokracie v Európskej únii“. Európsky parlament získava ako jediná z inštitúcií Európskej únie priamu legitimitu od občanov. Veľa strán sa popísalo o fakte, že ľudia väčšinou nevolia s ohľadom na to, že si vyberajú zástupcov svojej vôle do europarlamentu, ale skôr s ohľadom na momentálnu situáciu v krajine a často ako protest proti politike vlády. Diskutuje sa tiež o nízkej voličskej účasti, ale aj o klasickom probléme, či sú poslanci dostatočne odborní, aby mohli za ľudí rozhodovať (hoci, samozrejme, sú ich právomoci obmedzené). Osobne by som chcela upozorniť na menej debatovaný fakt, ktorý by mohol byť tŕňom v oku obhajcov demokracie. Tým problémom je, že poslanci Európskeho parlamentu z rôznych zemí reprezentujú rôzne množstvo občanov. Samozrejme chápem, aké problémy by vyplynuli, keby reprezentácia bola rovnocenná, a osobne prakticky súhlasím so súčasným stavom, avšak fakt, že jeden poslanec zastupuje desať či stokrát viac ľudí ako iný poslanec môže byť jedným zo zdrojom pocitu demokratického deficitu, ktorý vzniká u občanov členských štátov a môže sa odzrkadliť napríklad na nízkej voličskej účasti (charakteristický spôsob zmýšľania: nepôjdem voliť, lebo môj hlas nerozhodne). Všeobecne zastávam názor, že Európsky parlament by mal pracovať efektívnejšie, schádzať sa iba na jednom mieste (v Bruseli), kde by bolo aj sídlo Sekretariátu. Mal by mať možnosť prehlasovať Radu ministrov vo všetkých oblastiach pôsobnosti Európskej únie, čiže aj v dôležitých otázkach štátneho záujmu (kde by bol dôležitý súhlas poslancov za ten štát, ktorého záujem má byť „ohrozený“).Rada ministrov má nepriamu demokratickú legitimitu, avšak nehodnotím to negatívne. Ešte stále nenastal čas na zaniknutie Rady ako celku, jej právomoci by však mali byť aspoň v malej miere oklieštené tak, aby sa ťažisko rozhodovania presunulo na Európsky parlament. V Európskej komisii sa demokratický princíp uplatnil pri uzatváraní zmlúv, na základe ktorých vykonáva svoju činnosť, a síce tak, že ich uzatvárali legitímne zvolení zástupcovia občanov. Zodpovedá Európskemu parlamentu, ktorý jej môže vyjadriť nedôveru (a to aj podmienečne, hoci tento postup nie je zatiaľ právne zakotvený). Osobne Európskej komisii vyčítam skôr neprehľadnosť, netransparentnosť a vzďaľovanie sa občanovi než nedostatok klasických demokratických princípov v interinštitucionálnych vzťahoch. Napokon, Európska komisia má byť už na základe platných zmlúv nezávislá.Ako vyriešiť celkové usporiadanie inštitúcií tak, aby zodpovedalo demokratickým princípom? Opäť, riešenie problému je zložité. Sme zvyknutí hľadieť na svet okolo seba prizmou národných štátov, a rovnako hľadíme aj na štruktúry Európskej únie. Jedno riešenie problému nedostatočnej demokratickosti je prispôsobenie inštitúcií podľa vzoru štátnych štruktúr. V kontexte vývoja Európskej únie ako subjektu sui generis však zrejme dospejeme k názoru, že štátny vzor nie je momentálne možné uviesť do praxe kvôli celej škále s tým spojených komplikácií a vlastne celkovej momentálnej nereálnosti tohto riešenia. Druhou možnosťou je vytvoriť nový model – model nadnárodného demokratického usporiadania európskych inštitúcií a samotnej Európskej únie. Pre tento model nám nemôže poslúžiť žiadny vzor, lebo ako som už spomenula, Európska únia je subjekt jediný svojho druhu a zrejme neopakovateľný (pre špecifiká spojené už so svojím vývojom). Európska integrácia ako taká sa dá považovať za útvar vytvorený prirodzeným vývojom a v tomto kontexte je aj vznik vyššie spomínanej európskej identity prirodzeným procesom. Vďaka jej jedinečnosti aj inštitucionálny model demokratického fungovania jej orgánov zrejme bude a musí byť osobitý, špeciálne vytvorený prirodzeným vývojom v podmienkach európskeho regiónu a nadväzujúc na európsky integračný proces so všetkými jeho pozitívami i negatívami. Osobne v novej, nadnárodnej forme demokratického usporiadania vidím pozitívum, nakoľko štátny model je nielen zastaralý, ale v daných podmienkach aj neaplikovateľný. V procese neustáleho vývoja je nutné nachádzať nové formy vlády, správy a demokratického usporiadania. Tento model sa zrejme bude konštituovať pôsobením zjednocovania, migrácie, otvárania trhov a posilňovaním európskej identity, keď budú členské štáty stále povoľnejšie k ústupkom v otázke inštitúcií a rozhodovania (čím sa bude posilňovať nadnárodný charakter inštitúcií) a budú vznikať rôzne odborné výbory a komisie zaoberajúce sa reformami orgánov únie a možnosťami odstránenia demokratického deficitu v ich fungovaní. Niektoré princípy sa uplatnia, niektoré zapadnú prachom. Vznikne tým unikátny zlepenec, ktorý, dúfajme, bude stáť na silnej platforme legitimity od európskych občanov, bude efektívnejší a transparentnejší, s podstatnou účasťou nevládnych organizácií. Ako však vyplýva zo všetkých použitých budúcich časov, je to hudba budúcnosti. Dnes stojíme iba na začiatku tohoto procesu.Do akej miery je nutná demokratizácia Európskej únie a jej inštitúcií? Mojou odpoveďou je s ohľadom na súčasný stav Európskej únie a celej spoločnosti: podporovať vytvorenie európskej identity, zjednodušenie procesov, zefektívnenie činnosti orgánov Európskej únie, menej byrokracie, prehľadnosť, priamy prístup k občanovi. V momentálnom stave Únie úvahy o superštáte alebo federácii nie sú zatiaľ veľmi aktuálne – vstúpili a vstúpia nové štáty, ktoré si obdobie samostatnosti „neužili“ dostatočne dlho na to, aby sa jej tak rýchlo, hoci len čiastočne, vzdali. Demokratický deficit nie je v prvom rade problémom technickým a jeho odstránenie nie je behom na krátku trať. Z mojich úvah vyplýva, že demokracia v Európskej únii nie je ohrozená, iba nie je dokonalá. Ktorá však je?