OSN – nedostatky a vízie (vychádzajúc z Charty OSN)

Držať pokope obrovskú svorku štátov s rozličnými záujmami a smerovať ich spoločnou destináciou je náročná hra s ohňom. V žiadnom prípade sa nezastávam vedenia vojny, podľa mňa je to zavrhnutiahodné zverstvo, ktoré musí byť obmedzené na minimum, avšak súčasný svet nie je pripravený na život bez nej. Množstvo kultúr s rozličnými koreňmi a hodnotami nutne musí vyvolávať trenie na styčných plochách. OSN má v tomto ohľade dôležitú funkciu, keď musí pôsobiť ako platforma, na ktorej sa obrusujú ostré hrany. Zároveň rôznymi inými projektami dokáže zmierňovať sociálny konflikt, pomáhať proti biede, chorobám a podporovať rozvoj skrz svoje agentúry a výbory. Tým pomáha i predchádzať konfliktom vo vzdialenejšej budúcnosti a vytvára vhodnejšie prostredie pre riešenie vyhrotených situácií. Táto funkcia má dnes, keď je vplyv OSN diskutabilný ( vplyv OSN v súčasnom svete momentálne najaktuálnejšie ilustruje aj cyperské referendum o zjednotení z 24.4.2004, kedy sa cyperskí Gréci vyjadrili proti odporúčaniu OSN na rozdiel od tureckých, ktorí boli všeobecne vnímaní ako problémovejší ), podľa mňa najväčšiu perspektívu a prínos.Ďalším prínosom by mohla byť modifikácia činnosti OSN. V období, keď sa vytvárajú a rozširujú nové perspektívne štruktúry by OSN mohla uvádzať tieto regionálne štruktúry do celosvetového kontextu, pokiaľ sú to formácie, ktoré uznávajú zásady OSN. OSN by mohla poskytnúť fórum, kde by sa tieto organizácie stretávali a diskutovali. Prípadne by na ne mohla delegovať časť svojich cieľov a právomocí (samozrejme pri bezpečnom poistnom mechanizme) a presunúť takto rozhodovanie na nižšiu úroveň riadenia, čím by sa jednak zvýšila efektivita jej respektíve ich práce a jednak by sa priblížila mysleniu a mentalite danej kultúry. Avšak takáto vízia sa zdá byť utópiou, nakoľko OSN by sa určite nerada vzdala svojho jedinečného statusu.Charta OSN je klasicky idealisticky primárne zameraná proti vojne. Mier chce dosiahnuť najmä širokým uznaním ľudských práv. Tento cieľ, musíme uznať, je neuskutočniteľný, ale položme si aj otázku, či je vôbec želateľný ? Samozrejme uznávam, že ľudské práva by mali byť priznané jedincovi, avšak kritika doktríny ľudských práv je taktiež oprávnená. Jednak majú tieto práva povahu spoločnosti, z ktorej vyšli, teda západnej, a ich rozšírenie na celý svet by bolo popretie existencie iného pohľadu, bol by to opäť dnes tak rozšírený diktát jednej kultúry. Ja ako príslušník tejto kultúry samozrejme považujem tieto práva za neodmysliteľne patriace k životu, avšak pluralita kultúr znamená aj pluralitu mentalít, a v tomto kontexte je možné sa zamyslieť nad právom povyšovať svoju pravdu na piedestál univerzálnosti. Ďalší bod kritiky doktríny ľudských práv je, že druhú a najmä tretiu generáciu ľudských práv je nielen problematické zabezpečiť, ale aj merať a porovnávať, a to nielen medzi kultúrami, ale aj v rámci nich. (Čerešničkou pre mňa osobne je napríklad to, že Charta OSN hovorí o rovnosti muža a ženy, ale nedá mi nespomenúť, že konkrétne post generálneho sekretára doteraz nezastávala ani jedna žena (oproti siedmim mužom). Je to minimálne hodné zamyslenia, veď rovnosť v prísnom zmysle predsa znamená i rovnosť v zastúpení. Ale to len na okraj.)OSN by tiež rada vytvorila medzinárodný právny systém. Prakticky sa však kodifikácia medzinárodného práva podarila len v niekoľkých oblastiach, pričom sa najviac rešpektujú zásady, ktoré boli už dané dodržiavanými obyčajmi. Je však jednoznačne pozitívne, že sa právne zakotvili. Naproti tomu, pozícia Medzinárodného súdneho dvora je slabá, procesy sa preťahujú, výsledky sa často neuznávajú. Keďže OSN myšlienkovo nadviazala na činnosť SN, ktorá bola zosobnením viery v idealistickú paradigmu, prebrala časť jej myšlienkového dedičstva. Boli však využité i skúsenosti a sklamania, ktoré poznamenali SN. Jedným z dôležitých faktorov, ktoré pôsobili pre zánik SN bolo, že štáty odmietli postaviť nadnárodný záujem nad národný. Táto línia sa dá sledovať i u OSN, ktorej nadnárodné inštitúcie však už napomáhajú aspoň v niektorých oblastiach. Problém je, že dôležité otázky ostávajú neriešené, nakoľko pre štáty je vždy bolestné vzdať sa národného záujmu pre neistý nadnárodný v otázke, ktoré sa bytostne týka daného štátu. V tomto ohľade nevidím pre OSN východisko a myslím, že pre skutočne dôležité otázky v celosvetovom kontexte nebude schopná nájsť účinné riešenie. Príkladom môže byť vývoj počas studenej vojny (čo sa môže zdať prežité, avšak je to ilustrujúce), keď ZSSR svojím právom veta blokovala riešenie dôležitých otázok. Vplyv OSN v tomto období, ktoré nebolo krátke, bol značne diskutabilný a obmedzil sa na humanitárne akcie. Tým prechádzame k ďalšej problematike. OSN má dnes rovnaké základné ciele a štruktúru ako v roku 1945. Samozrejme, sú myšlienky, ktoré sú trvalo hodnotné a rovnako hodnotné je snažiť sa o ich uskutočnenie. Otázne však je, či pol storočia neustálych zmien v celom svete netlačí na nutnosť reformy OSN, minimálne zo štruktúrneho hľadiska. Zkostnatené byrokratické procedúry, ktoré spomaľujú činnosť organizácie, sa negatívne podpisujú aj na prestíži OSN vo svete.V Charte OSN sú tri kapitoly ( XI. – XIII. ), ktoré sa zaoberajú úpravou postavenia kolónií a nesamostatných krajín. Hoci samotný zmysel Správcovskej rady vypršal v roku 1994, v týchto kapitolách sa nachádza jedna z najproblematickejších téz Charty. Ide o tézu, že každý národ by mal mať svoj štát. Hoci formulácia je nejednoznačná, akoby odporúčajúca, práve táto myšlienka je diskutabilná a neuskutočniteľná, nakoľko vždy bude niekto, kto sa bude na základe rozličných definícií národa oprávnene dožadovať vlastného štátu. Spolu s idealistickou tézou, že je pochybné oddelenie zahraničnej a vnútornej politiky štátu to môže vyvolávať nebezpečné trenice s medzinárodným zásahom do vnútorného diania štátu. Preto je dôležité zvážiť takýto zásah. OSN si už viackrát popálila prsty zlým odhadom situácie, keď nedokázala zmierniť občianske vojny ani pružne reagovať. Na druhej strane, trpká skúsenosť zo Somálska a bývalej Juhoslávie viedla k tomu, že OSN neautorizovala misiu do Rwandy, kde v roku 1994 militantný kmeň Hutu vyvraždil takmer pol milióna príslušníkov kmeňa Tutsi. Podobne nezasiahli ani v Burundi o rok neskôr za podobných okolností.