Trochu iná atmosféra

Jadierku prischnutému k tanieru som pomohla nechtom k výletu do oceánu. V televízii bežali titulky nejakej vianočnej rozprávky a v čajníku začínala vrieť voda presne ako pred rokmi. Zaliala som si akýsi šitný čaj, lebo iný som nenašla, a to ich bývalo doslova požehnane. O železnú opierku nemocničnej postele zavadila slabá ruka (skôr zemskou príťažlivosťou) a vydalo to nepekný zvuk.Na stole boli položené len dve duritky, jedna poloplná so slamkou (inak to už nepôjde..). Poskladaný obrus na kraji. Na ohrievači nádoba s vodou.Čaj bude horký, ako každá z týchto chvíľ, ak ho hneď nevyberiem. Ale nechce sa mi vstať, nevládzem, nemôžem.Opodiaľ ležal prázdny svietnik, vedľa neho štíhla červená sviečka, krásna vo svojej nahej jednoduchosti. A to bolo všetko, čo v izbe pripomínalo Vianoce.Na pohári s čajom sú rozosmiate deti, vlastne len chlapci, na strapatých vlasoch majú niektorí vojenské čiapky z novín a niektorí indiánske čelenky. Pohárik mi pripomína detstvo v tejto izbe a najmä mlieko, ktoré som z neho pila k pareným buchtám. To bol vrchol nášho kuchárskeho umenia, ja – malé dieťa, on – starý muž, ktorý to dieťa miloval zo všetkých vnukov najviac. Chodili spolu na huby, kde ono dostalo čokoládu a cestou domov zmrzlinu vždy citrónovú a kakaovú.Sem-tam na mňa prehovorí zmesou šepotu, vydýchnutého vzduchu a ťažko plynúcich slov. Ale teraz spí. Jeho dýchanie ma ľaká. Sprevádza ho celá škála strašných zvukov, no najstrašnejšie je neprirodzené kvílivé chrčanie, ktoré sa rodí niekde v jeho vnútri. Niekedy musím zavŕzgať topánkami, aby som sa sama sebe pripomenula. Dnes má meniny a netuším, čo mu popriať.Tak ťažko to na mňa dopadá. Keď po uliciach bez snehu chodia usmiati ľudia. Keď sa pri jeho posteli striedame a tvárime veselo. Keď spomienky mi horknú pred očami. Biela nemocničná posteľ v izbe, kde nábytok zmizol a jeden človek mizne v nezvratnom procese. Ona niekde stojí, čaká a my sa snažíme Ju nevidieť.Neprirodzené ticho.Tieto iné Vianoce majú trocha inú atmosféru.