Vznikla kolekcia suvenírov SlovakiaGift venovaná ľudovej výšivke. Čím viac sme objavovali, rozoberali a skladali, tým viac sme boli úchvátení kvalitou grafického dizajnu našich pradedov a prababičiek. Po turistoch si nás našli folklóristi a potom aj ďalší, takí, ktorí krásu folklóru len čerstvo objavili. Tí poslední spomínaní nám robili nesmiernu radosť. Boli zvedaví, pýtali sa, chceli niečo z kraja, kde majú korene a my sme boli šťastní. Mali sme pocit, že to má zmysel. Dnes už to tak nevyzerá...
Zadajte si do googla heslo „ľudové srdce“ a zvoľte šuflík „obrázky“. Percento slovenských motívov vo výsledkoch hľadania je fatálne mizivé. „Ľudový vtáčik“ na tom nie je ani o pazúrik lepšie. Drvivá väčšina je poľská, maďarská, ruská alebo prosto ilustrácia vo folklórnom duchu, akurát, že nie slovenskom. Tieto ornamenty k nám doputovali rýchlo a ľahko, v lepšom prípade boli zakúpené v databanke alebo v tom horšom, len tak ukradnuté z netu. Ak to začnete rozklikávať, často narazíte na srdcervúce spovede, ako autor túži spopularizovať slovenské tradície a tento nápad mu vo sne vnukla dávno mŕtva prababička. Tak toto je slovenský folklór dnešných dní. V preklade: KLAMSTVO, LENIVOSŤ, CHAMTIVOSŤ, NEREŠPEKT, NEÚCTA A NEZÁUJEM. Gule to rozhodne má, lebo takéto heslá by ocenila aj zločinecká skupina, ale v našich končinách definujú väčšinovú tvorbu inšpirovanú ľudovým ornamentom.
Môj postoj k tomuto fenoménu sa v čase mení. Občas zúrim, inokedy som zúfala a niekedy mám z toho depku. A tak rozmýšľam... Kde sa sakra stala chyba? Prečo sme takí? Dávno pradávno som písala článok do Inspire magazínu, kde som spomínala násilné prerušenie živých tradícií v socializme. Bolo to o tom, že vyzliekli sa kroje, náročne účesy sa vymenili sa trvalú tzv. „na karfiol“, zmizli fašiangy, vynášanie moreny, pálenie ohňov na Jána s neviazanými sexuálnymi radovánkami a tak ďalej... Ale viete čo? Aj keď tá ideológia bola silná a masírovali nás statočne, lacno sme sa dali. Kroje sme do cementových vriec samy napchali. Aj hranice sme im samy za humnom stavali a vo veľkom svoje kroje, čižmy, šatky a obrusy pálili. Na budúci rok to bude 70 rokov, čo Čína okupuje Tibet. A Tibeťania sa nedali. Nepočínštili. Tak sa pýtam, prečo my áno?
Určite ste už kde tu videli rodiča ziapať na svoju ratolesť, lebo mu/ jej z ruky vypadol jabĺčkový, či iný hi-tec telefón. Onen rodič ho s veľkou láskou náhlivo zdvihne, pozorne skontroluje, ofúkne a niekedy má po ruke aj špeci handričku na displej! Čiže, ak si niečo vážime a máme k tomu vzťah, vieme celkom dobre ofukovať, láskať i opatrne používať. Predstavte si teraz, že ste v roku 1955 povedzme, je leto, teplo a vy stojíte na záhrade, v ruke máte mech s krojovými súčiastkami, ktoré vyšívala vaša mama, babka, teta, suseda. Už nie sú také pekné, sú pokrčené, zažltnuté, ale sú to milióny stehov, neskutočné more času, energie, šikovnosti a zručnosti niekoho, kto tu žil pred vami a výroba tých vecí mu dávala zmysel, pocit spolupatričnosti a hrdosti. No a vy vyberáte jeden kúsok za druhým a hádžete do ohňa. Keď všetko zhorí, oprášite si ruky, akože je hotovo, a zrazu ste celkom nový človek v krásnej dederónovej košeli a máte taký pocit, že vo fabrike vás za toto istotne povýšia... Ľahko sme sa dali!!! Mali sme pánovi v obleku, s vlasmi dozadu a čiernymi hranatými okuliarmi, odpovedať: „Ty si trápny!“. Mali sme si všetko nechať a pomaly to do modernej doby primerane a citlivo prenášať. Teda až na toho sv. Jána, to by mohla byť bujará a neviazaná žúrka aj dnes. Aj niektoré tradičné účesy by mohli ostať nezmenené, punkáči z Anglicka by išli do kolien. No a vlastne by sa toho celkom veľa našlo, čo by bolo „cool slovenské“.
Roger David Abrahams, americký folklórista, v roku 1972 povedal: „Folklór je folklórom, iba ak žije. Folklórne artefakty v archívoch majú v sebe toľko života ako vypchaný slon v prírodovednom múzeu. Ak sa prirodzene neprenášajú v čase a priestore, stávajú sa tieto artefakty len kurióznymi historkami a vecičkami.“ U nás živý folklór ustal, ale nemusí to tak byť navždy. Čo sa stalo, už sa neodstane, ale môžme sa poučiť. No a máme skvelú výhodu! Môžme okukávať výsledky tých, čo si s prechodom tradícií do súčasnosti poradili skvele. A nemusíme hľadieť len okolo, môžme si brať za vzor aj skutočných majstrov ako sú Japonci, či Škandinávci. V týchto krajinách, a nielen tam samozrejme, žije vedľa seba prirodzene historický folklór, súčasný autentický i inovatívne posuny do súčasnosti. Vygooglite si kokeshi bábiku, a hneď dvakrát, jednu zo 17-teho storočia a jednu dnešnú, dizajnovú. Vidíte? Dá sa to! A dá sa to aj krásne, s úctou a rešpektom k minulému i k vlastným ambíciám. Áno, nejde to ľahko a rýchlo a nemôže to robiť ktokoľvek, treba pátrať, učiť sa, ale cesta tu je.
Ak vás tento článok čo i len trochu zaujal, chcem vás o niečo poprosiť. Nevyrábajte tie „slovenské folk“ hlúposti, aj pri tričkách a iných drobnostiach sa pýtajte na pôvod ornamentu. A ak budete mať chvíľku naviac, skúste očami nového, nezaujatého človeka, povedzme skoro neSlováka, pozrieť na slovenskú ľudovú tvorbu, premýšľajte o nej, ono sa to možno vyvŕbi a možno vám napadne ako niečo z nej vrátiť do života tak, že vám to bude robiť len veľkú radosť, bez trpkej príchute... Lebo aj keď na fujaru nehrá Slovák, je to fujara a aká! ;https://www.youtube.com/watch?v=R1_lBpN4AGw. Ďakujem za váš čas.
