Voda v Krýsuvíku vyviera z hĺbky 1000 m pod povrchom, kde má okolo 200stupňov Celzia, z ktorých cestou na povrch asi polovicu stratí. Ako primnohých islandských prírodných zázrakoch ani tu nechýba upozornenie prenávštevníkov, aby neschádzali z chodníkov a nedotýkali sa vody.
Z juhozápadného cípu Reykjavíku treba odbočiť na juh, kde asfaltovúcestu onedlho vystrieda štrková. Klasickému osobnému autu dá poriadnezabrať aj pri pomalej jazde (rýchla je jednoducho nerealizovateľná).
Naoplátku celou cestou do Krýsuvíku ponúka poloostrov Reykjanes nádhernévýhľady všade naokolo.
Kamenistá rovina sa čoskoro zmení na rovnako kamenisté kopce, v zime pokryté snehom...
...a o niekoľko kopcov ďalej leží nadpozemsky krásne jazero Kleifarvatn.
Ešte zopár kilometrov mesačnej krajiny a otvorí sa výhľad na Krýsuvík, plný pary a bublajúcich jazierok.
Najzvláštnejšie je, že po chvíľke prechádzania sa som sa začala cítiťtak príjemne, že sa mi nechcelo domov. Odľahlosť tohto miesta, jehoatmosféra, všetky tie jemné zvuky, intenzívne vône a voda, variaca sa, žijúca bez ohľadu na to, či my, ľudia, tu sme alebo nie sme...
...vyvolávajú v človeku pocit odtrhnutosti od reálneho sveta. Ak mátešťastie a Krýsuvík nie je plný turistov, môžete si ho naplno vychutnaťa na chvíľu podľahnúť predstave, že nič iné neexistuje. Iba zmyslyvnímajúce okolitú krajinu.
Možno práve v tom je krása Krýsuvíku, že na rozdiel od vodopádov agejzírov je taký kľudný. Aj preto by som sa raz chcela na Island vrátiťa ísť sa člnkovať na ľadovcové jazero Jökulsárlon.
foto © Aneta Čižmáriková 2005, foto Jökulsárlonu © Kenny Muir
