O zážitky naozaj nebola núdza, či už vyrozprávané alebo videné. Jerozdiel, či idete na dovolenku v ruke s bedekerom alebo máte k dispozíciidomáceho obyvateľa. Kamarátka je slovenská Maďarka, ovláda šesť rečí a pochodila polovicu Európy. V Budapešti žije už pol druha roka a pozná pomery, dopravu aj pamätihodnosti.
V sobotu sme si vyhradili na pešiu túru starou Budou a Pešťouasi pol dňa. Zaparkovali sme v nákupnom centre West End vedľa hlavnejželezničnej stanice Nyugati pályaudvar (čítaj Ňugati pájaudvar), ktorú som doteraz poznala iba z hlásení na tej bratislavskej. Prešli sme len cez halu s nástupištiami, ale podľa celkového i detailného vzhľadu je to stará, ufúľaná a ošumelá stanica - ale práve také majú to správne čaro ;-)
Páčia sa mi stanice, ktoré majú veľké presklenné priečelia a v krytej hale
nástupíšť im končia koľaje. Prečo? Asi len preto, že doma také nemáme.
Pre cestovateľov na vlastnú päsť mám dobrý tip : Nemali sme ešte zamenené forinty, tak sme si povedali, žestačí až v Maďarsku. Bývame na juh od Bratislavy, sme zvyknutí chodiťza hranice na výhodné nákupy s kreditkou a vždy je to s kurzom okolo 7,80 (100 SKK= 780 HUF). Na stanici aj v jej okolí sa kurz pohyboval okolo 6,27.To je veru riadny rozdiel. Stačilo však odísť o pár ulíc ďalej a tam už bolo zase starýchznámych 7,80 :-)
Potom sme vyrazili cez mesto a pozvoľna smerovali k miestam, ktoré námMagda vybrala ako hodné obzretia. Prvý výber padol na maďarský parlament. Najprv mi nebolo jasné, prečosa mám ísť dívať na politickú ustanovizeň, ale vraj že jeto veľmi krásna budova.
Aj cestou tam sme si užívali široké ulice plnéstarých budov ozdobených štukatúrou, výklenkami a balkónmi, úchvatnéniekoľko poschodové domy s vnútorným nádvorím či pavlačou, ukryté predpohľadmi zvonka.
Pokým vonku za naším chrbtom hučali autá, na takýchto miestach bolo božské ticho.
Maďarský parlament,
ktorý je z druhej strany Dunaja ešte impozantnejší.
Už po takom kúsku cesty bolo vidieť, že Budapešť má nielen krásne mosty, široké bulváry a citlivo zreštaurované (alebo aj nie)historické budovy... ale na každom voľnom priestranstve aj sochu.Maďari milujú pamätníky :-) Čo námestíčko, parčík alebo zelený plácok,to mohutný podstavec a bronzová socha alebo rovno súsošie ako hrom. Radi takto ozdobujú aj kopce v okolí miest. Panovníci, spisovatelia,ale najmä národní buditelia či zbožňovaný symbol maďarstva, vták Turul. Ešte aj lode na Dunaji vyzerali, že sanajprv brali maďarské historické osobnosti (Rákoczi, Hunyadi) a ažpotom námornícka tradícia ženských mien (Katalin).
Vydali sme sa k nábrežiu a medzi úchvatne novogotickým parlamentom a neskutočne ohyzdným hotelovým komplexom sme sa priplietli rovno k Pálinka promenád- taká malá oslava páleného všetkých druhov, farieb a chutí. Poctivcisi v niektorom stánku kúpili ľanové vrecúško na krk aj s ochutnávacímpohárikom a potom mohli brúsiť stánky jeden po druhom. Nevidela som však žiadneho podnapitého človeka. Turisti pomiešaní s korzujúcimi domácimi, drevené stánky s lákavo krásnymi fľašami, lavice a jesenné počasie, to všetko vytváralo príjemnú atmosféru.
Ozaj, aj pri nábreží, len tak pre potechu boli ďalšie sochy - takémoderné mestské zábavky, ako poznáme aj u nás - dievča a pes, sediacichlapec v kostýme šaša... Boli mi rozhodne milšie, lebo sa k nim dalo priblížiť, obzrieť či dotknúť.
No v parčíku za pálenkovou promenádou sa tiez odohrávalozaujímavé divadielko. Fotograf, asistentka, niekoľko veľkých tašiek aútla platinová modelečka v zlatých elasťákoch. Zvedavá viac na ľudí akona pálenku som sa votrela do parku s fontánkou cez bránku ukrytúza jedným stánkom... a chvíľu nato som zmeškala záber za milión. Určitetým cicka nemyslela nič zlé, keď v jednej chvíli navlečená donajmódnejších hábov na jeseň a čiernych koženkových rukavíc... zahajlovala!
Buď to bolo zo srandy, alebo bola blondína nielen vďaka peroxidu ;-) Podľa toho, čo nasledovalo si viem krásne predstaviť celú scénku - fotograf jej hovorí, že v nasledujúcej session bude salutovať- a ona buď z neznalosti alebo z recesie vystrelí pravou rukou doneba. Len som zalapala po dychu, ako som si v rovnakej sekunde uvedomila, čopráve spravila, aká by to bola skvelá fotka, že nemám ešte pripravený foťák a že už to určitenezopakuje. Ani nezopakovala, lebo kolega jej vzápätí vysvetlil, ako sasalutuje a následne začal fotiť to, čo naozaj potreboval ;-)
Až na to, že salutovala ľavou rukou, to už bolo v poriadku.
Kočka si v ten deň svoje peniažky asi zaslúžila, v takom chladnom počasí môže byť rada,
ak celú výplatu neminie na lekárov a vitamíny ;-)
Nikdy by mi nenapadlo, že na vlastné oči uvidím niečotakéto a bez fotky by mi to nikto ani neuveril. Ale ako som užspomínala, Šťastena mi priala a tak som ulovila aj fóto:
A ja som si vždy myslela, že takýto týpci sú len v zábavných reťazových mailoch :-D
On mal vážne na hlave vytetovanú Nike fajku!!!
Potom sme pokračovali späť do vnútrozemia a smerovali ku kostolu svätého Štefana, čiže Szent István Bazilika (Sent Ištván) .
Magda cestou pózovala a poskakovala a mne z toho vyšla nádhernámomentka.
Mám veľmi rada takéto fotky. Nie je na nich nič extradôležité ani malebné,
ale zachytávajú jednu jedinú chvíľu zo života.
Na námestí pred chrámom pobehoval okolo lavičky pri svojom pánovikrásny malý psík.
Tváričkou mi pripomínal moju Esju, aj keď mal o jednufarbu naviac a krátke nožičky.
Ale určite má v sebe aj čivaviu krv.
Priečelie baziliky svätého Štefana.
Exteriér aj interiér kostola poskytuje pastvu pre oči: súsošia, reliéfy, vitráže,
barokové svietniky, sochy svätých, stĺpy rozdeľujúce tmavé mĺkve priestory...
...a fascinujúce svetlíky v bohato zdobených kupolách.
Každý kto to už skúšal, vie, že robiť obrázky v hlbokých a tmavýchmiestnostiach s dobrým výsledkom vyžaduje správne nastavenie i slušnýfotoaparát. Pri snahe o dokonalý výsledok by sa dal každý zábernastavovať osobitne, skúšať viac variánt... proste sa piplať hodinu. Mne sa nechcelo, tak som si nahodila automatiku s vysokým ISOm a pevne držala ;-)
Stojany so sviečkami pre prosebníkov sú jedným z mála miest v zhasnutomchráme,
ktoré vydávajú teplé svetlo. Lákajú k sebe ľudí ako lampášenočné mušky.
Dúfam, že tá, ktorú si Magda zapálila za svoje zdravie,bude fungovať...
No a článok je už takto pridlhý, takže ďalšie fotky prinesie druhá časť fotoreportáže z putovania jesennou Budapešťou.
foto © Aneta Čižmáriková
