Po prezretí kostola svätého Štefana, z ktorého začali vyháňaťnávštevníkov kvôli blížiacim sa svadobným obradom, sme vyrazili zase natúru k budapeštianskej synagóge. Tá bola obrovská... a zatvorená. Pochvíli mi v hlave zasvietilo - je sobota, šábes. Židia nepracujú. Taksme to po anglicky vysvetlili aj okoloidúcim turistom, ktorí sa užobávali, že ich do synagógy nepustia nikdy ;-)
V záhrade synagógy bolo vidieť múr, ktorý nebol súčasťou architektúry. Najprvsom si ho nevšímala a obdivovala som husté zelené stromy stojace v záhrade zaním. No o chvíľu ma Magda zavolala späť a upozornila, že na pamätnejtabuli je napísané, že ide o posledný kus múru z peštianskehožidovského geta. Neskôr som si ešte dohľadala, že tam bol osadený 18.januára 1985, presne 40 rokov po búraní geta. Okrem tohto múru už nezostalo nič, posledný úsek zbúrali v roku 2006 .
Múr, ktorý počul veľa nárekov.
Od synagógy sa pokračovalo niekam do mesta... prisámvačku, už sa mi to pletie, zdalo sa mi, že chodíme sem a tam. No hlavne, že sme si urobiliprestávku na posedenie v kaviarni, lebo som začínala byť unavená astudený vietor nerobil dobre mojim precitlivelým prínosovým dutinám. Pokáve, zákusku, nových jesenných topánkach pre Magdu a pollitrovkáchminerálok na cestu sme zamierili znova k Dunaju. Cestou nám Magdaukázala takzvanú fashion street čiže Váci utca, kde bolo päťkrát toľko ľudí ako inde. Pozreli sme zhrozene na ten dav a s varovaním "a teraz pozor na tašky"sme sa doňho ponorili. V podstate je to pešia zóna prepchatá turistamia obchodmi orientovanými na turistov alebo zámožných Maďarov.
Kúsok na sever od ulice Váci sa nachádza Rooseveltovo námestie s vstupom na Széchenyi lánchíd - Séčeniho reťazový most. Ten sme si prešli pešky, pretože hneď za nímna druhej strane Dunaja - v Bude (alebo Budíne) - je krátka strmá lanovková dráha vedúca hore na Hradný vrch , odkiaľ je krásny výhľad na protiľahlú Pešť.
Kaťa, ja ľubľu tebja!!! Peťa
Nápis na múre Séčeniho mostu je jednou z ukážok ľudovej tvorivosti,
ktorá sa nevyhýba ani historickým pamiatkam.
Inou je jeden z ornamentov na pešom chodníku cez Séčeniho most.
To čo vidíte medzi lupeňmi kvetu, sú "ozdobné prvky" vytvorené z vrchnákov
na fľaše od piva Dreher.
V starom Budíne je aj budapeštianska univerzita, niekoľko kostolov akopec krásnych budov a vyhliadok. Spiatočný lístok na lanovku stál 1400 forintov (asi 180 korún), alehore sa dá vyjsť aj peši, chodníkmi či uličkami po oboch stranách.
Medzi oblakmi sem-tam presvitlo slniečko, nám sa však vyhýbalo.
Na schodoch Szent István baziliky sa škľabila a potriasala pohárikomžobrajúca stará žena.
Neskôr sa mi zdalo, že ju vidím na Váci utca nachodníku, kde spínala ruky a žobrala ďalej
po tom, čo ju kvôli svadbámasi vypoklonkovali spred kostola.
Budapešť je na tom s profesionálnymi žobrákmi podobne ako Bratislava.Na rozdiel od tety z Námestia SNP, ktorá odušu vykrikuje, sú všakpotichu a väčšinou sa pokorne usmievajú.
Táto teta sedela priamo na chodníku pre peších na Séčeniho moste.
Na hradnom vrchu sa mi podaril ďalší úlovok. Je to pekné miesto supravenými plochami, peknými budovami a kostolmi - takže sa tiež asivyužíva na svadobné účely. Stretli sme Angličanov schádzajúcich sa najednu svadbu a videli Škóta v kilte, cigánskeho huslistu aj nevestu soženíchom. Najlepší však boli japonskí turisti. Nenadarmo sú povestnítým, že fotia všetko a všetkých:
Táto pani sa dala odfotiť priamo pred pózujúcim párom,
asi aby mala dôkaz, že tam naozaj bola. Tak som sa pridala,
reku kde sa fotia traja, môžu sa aj štyria :-)
Milujem maďarské značky. Keď prejdeme cez južné hranice, zabávam satým, že hľadám na ŠPZ-tkách akékoľvek trojmiestne slová, slovenské ianglické. Mám ich už celú zbierku: KRB, GRG, JEM, PRD, ale aj KRV či KSC (celý čas som jastrila za KGB, ale nezadarilo sa) a priamo pred parlamentom som si odfotila pežota so značkou IRA. Angličtinárskou pikoškou bol autobus FKU :-)
Tieto HUSi ma vážne naštvali. Kým som chytila foťák, že si autíčko cvaknem,
dovalili sa k nemu traja ľudia, otvorili napchatý kufor apopri hrabaní im z neho
vypadla fľaša Coca-coly, ktorá začala peniť astriekať naokolo. Vystresovalo ich to,
ale namiesto toho, aby ju potomzdvihli a hodili do smetného koša,
ktorý je hneď vedľa (!), nechali juležať na ceste a jednoducho odkráčali.
Najlepšia však bola audina s príznačným popisom LEN 399.
No nekúp to!
Na moje želanie (a aj preto, že sme my dve už nevládali) sme naspiatočnú cestu k autu použili metro. Tam sa opodiaľ vyskytovali dvajapusipajtáši, jeden s krvácajúcim nosom, druhý s obviazanou rukou. Týchsom samozrejme nefotila. Nechcela som tiež skončiť s rozbitým nosom :-)
Potom sme sa konečne odtrepali relaxovať domov k Magde, do mestečka Százhalombatta za Budapešťou. V nedeľu sme si urobili krátky šoping v Premier Outlets Center , kde som sa vybavila nádhernými zimnými kanadami Caterpillar za 1300 korún. Konečne môžem tie staré anti-nepremokavé Riekery vyhodiť! Podvečer sme zase všetko pobalili a vyrazili domov s pomocou novej GPS navigácie - bez nej by sme asi ťažko triafali v tej spleti kruhových objazdov a nových diaľnic.
Bonus na záver - takto Esja dáva packu Magde :-)
Foto © Aneta Čižmáriková
