Po odbornom odhade dĺžky pobytu kostry v jazere začnú pátrať po ľuďoch stratených medzi rokmi 1965 a 75. Vyšetrovanie zavediekriminalistov za bežnými Islanďanmi, ktorým zmizli synovia či partneri.Každý z nich sa spytuje a dúfa, že nájdené telo patrí ich nezvestnémupríbuznému, aby po tridsiatich rokoch mali aspoň nejakú istotu. Nospoľahlivú odpoveď im zatiaľ nikto nemôže poskytnúť. Stopy sú staré aindície takmer žiadne.
Keď však policajní experti zistia, že čudnýprístroj nájdený pri mŕtvole je stará ruská vysielačka, prípad získanečakaný aspekt - mohla mať obeť alebo aj vrah niečo spoločné sošpionážou v čase studenej vojny?
Druhú dejovú líniu tvorí príbehmuža, o ktorom od začiatku vieme, že s telom pochovaným v Kleifarvatnemá niečo spoločné. Spomína na svoju mladosť a popisuje pohnutéudalosti, vedúce neskôr k tomu, že sa neznáme telo ocitlo na dne jazera. Jehorozprávanie nás zavedie do Nemeckej demokratickej republikypäťdesiatych rokov, keď do Lipska cestovali na štúdiá mladí zapálenísocialisti z Islandu...
Opäť je to typický Indriðasonov rozprávačský štýl, pri ktorom sa čitateľ už v úvode knihy zoznámi so zločinomaj potenciálnym vrahom a stáva sa svedkom udalostí súčasných iminulých, postupne si hľadajúcich cestu k sebe.
Zároveň nazerá doosobných životov hlavných protagonistov - vyšetrovateľov. Erlendurznova rieši problémy s dcérou Evou Lind , no tentoraz len pasívne, vosvojej hlave. Eva totiž po krátkom období pokoja a odvykania od drogpred niekoľkými mesiacmi bez slova zmizla. Zrelá a príťažlivá Valgerdur, s ktorou sa Erlendur zoznámil v románe Hlas, naďalej udržiava s detektívom priateľský vzťah, no obaja váhajú, či ho niekam posunúť.
Erlendurovikolegovia Sigurður Óli a Elínborg nesmú chýbať. Pokým prvého trápinočnými telefonátmi muž, ktorému pri autonehode zahynula manželka sdcérou, Elínborg vydala kuchársku knihu a stala sa úspešnouspisovateľkou.
Jezero je po Severných blatách, Dychu smrti a Hlase ďalšou výbornou erlendurovkoupre fanúšikov islandského detektívkára Arnaldura Indriðasona ,zamýšľajúcou sa okrem iného aj nad charakterom malého severskéhonároda. Predovšetkým dialógy sú také strohé, otvorené a úprimné, až sanašinec môže pozastaviť - často som mala pocit, že keby som sa vpodmienkach našej mentality takýmto spôsobom zhovárala s ľuďmi, asi bysa rýchlo urazili a vynadali mi :-) No Islanďania v Indriðasonovýchknihách sa pýtajú na rovinu a odpovedajú vecne na položenú otázku - čiuž pozitívne alebo negatívne, ale stručne a k veci. Neznamená to však,že spisovateľ by len kĺzal po povrchu a odovzdával informáciu výlučneprostredníctvom dialógov. Veľmi šikovne pracuje s opismi udalostí, ichvzájomným vzťahom s postavami i vnútorným svetom hlavných hrdinov obochdejových línií. V jeho detektívkach sa veci odhaľujú postupne, pátranímmedzi ľudmi,hľadaním, rozhovormi, no i klasickým rozprávaním a to všetko v sprievode neopakovateľnej atmosféry,akú dokáže navodiť len Island...
Arnaldur Indriðason pri jazere Kleilfarvatn
foto © Lars Eivind
Najznámejšieho súčasného islandského autora detektívoksom objavila v roku 2005 prostredníctvom prvej knihy, vydanej českýmvydavateľstvom Moba, Severní blata (leboako trpím - pozitívne - na zverolekárske príhody, tak trpímaj na všetko, čo súvisí s Islandom , literatúru nevynímajúc).
Jehorománom som venovala dve recenzie ( Dech smrti, Smrtící intriky ). Od toho prvého mu u susedov vyšlo ďalšíchpäť titulov, stihol vyhrať štyri prestížne ceny v rámci detektívnehožánru (dva Sklenené poháre, Zlatú dýku aj Kvapku krvi) a BaltasarKormákur v roku 2006 režíroval filmovú adaptáciu Severných blát podnázvom Mýrin (angl. Jar City). Ústrednú postavu stvárniltalentovaný Ingvar E. Sigurðsson - ikeď som si predtým nebola istá,ako zapadne do mojej vízie Erlendura, po zhliadnutí filmu som bolamaximálne spokojná. Ingvar je sympaťák a profesionál, takže sa dokážedo svojej role ponoriť a zahrať každú postavu s maximálnoudôveryhodnosťou. Navyše do role Erlendura už aj tak správne vystarol :-)
P.S.:Už som to raz spomínala, ale nedá mi, pretože problém,ktorí kvári Indriðasonove knihy, pretrváva. Konkrétne mám na myslinedbalosť vydavateľstva Moba. Čo iné to môže byť, netuším. Chýbajúcepredložky v texte a zlé skloňovanie rodov - špeciálne v prípadebývalého Erlendurovho šéfa menom Marian Briem, ktorý až príliš častoniečo "robila" či "povedala". Akoby kompetentný redaktor, či kto sastará o finalizáciu vydania, kontroloval text úplne mechanicky a vťažko pochopiteľnom zatmení mysle považoval spomínanú postavu razza toho Mariana a inokedy tú Marian. Absurdné.
K tejto zbierkekuriozít si pridajme ešte bežné preklepy - chýbajúce alebo vymenenépísmenká - a nezostáva mi nič iné, než pokarhať vydavateľstvo zapretrvávajúce šlendriánstvo!
Keby som v päťstostranovom Umbertovi Ecovi od Slovartunašla štyri triviálne preklepy, asi by som v šoku spadla z gauča - no od Mobymám piatu knihu a chybami sa to v nich len tak hemží. Dobre, zatoto sa nezaviera, ale v mojich očiach to imidž vydavateľstva škaredonahlodáva.
Pozn.: Linka na knihu Hlas je previazaná sprovíznym systémom kníhkupectva Martinus. Nijako to neovplyvní cenuknihy a rozhodne to neznamená (a nikdy znamenať nebude), že by somsvoje recenzie písala kvôli potenciálnemu zisku.
