(názvy poviedok sú aj linkami na ich plné texty)
Lucia Droppová: Ako orol
--- Autorkina trochu vlastná, trochu verná legende a fantáziou i mytológiou poznačená verzia životného príbehu Juraja Jánošíka, najslávnejšieho slovenského zbojníka.
Z tohto hľadiska ju odporúčam, lebo je to veľmi zaujímavá variácia na národného superhrdinu.
--- Bohužiaľ dielko ako také je na môj vkus nevyrovnané a pridlhé. Ťažko povedať, ktoré pasáže by som vyhodila, krátenie je v kompetencii autora, ale poviedka je príliš rozťahaná i s použitím skrátených častí, ktoré heslovito "pretáčajú príbeh dopredu" (tieto časti boli vybraté vhodne a sú v kombinácii s ostatným zaujímavé). Na strane druhej by mi mohla autorka odporovať, že príbeh sa venuje dlhému a dôležitému obdobiu života postavy. Ale toto je môj názor.
--- Opakovanie slov je tolerovateľný neduh mnohých rýchlopečených textov, no v poviedke, ktorá to má niekam dotiahnuť, mi vadí. Už pri treťom použití slova mládenec na prvej strane som začala jeho výskyt počítať. Skončila som pri čísle 17. Junáka a jeho obmeny použila Lucia desaťkrát. Jurka som už radšej nerátala, aspoň je to meno. Rovnako hlavný záporný hrdina bol príliš často označovaný ako Zamaskovaný. Chápem, že v dlhom texte je niekedy namáhavé preformulovať už raz napísané vety, ale v tomto prípade neodpustím.
--- Nevyrovnanou označujem poviedku hneď z viacerých dôvodov: Celá je napísaná ľúbozvučným slovenským jazykom evokujúcim pocit ľudovosti... a potom doňho ako nôž vrazí súčasný výraz. Okrem toho spočiatku pôsobí ako ľahko rozprávková, no odrazu jedným švihom preskočí do roviny telenovely a vráti sa späť, potom skáče do erotiky, fantasy, srdcervúcej drámy, akčnej búchačky... a napokon aj do splatteru snažiaceho sa byť nechutne vtipným (a vtipne nechutným), aby na konci prestrihla do poetického záveru. Poviedka sama nepozná svoju identitu a nevie kam sa zaradiť. Môžem len hádať, či bolo zámerom Lucie Droppovej vytvoriť takýto kokteil, ale mne osobne na konci zostala po ňom pachuť ako po džúse z jedného filmu, kde hrdina do mixéra sypal od ovsených vločiek cez surové vajce a čokoládovú tyčinku všetko.
--- Nemôžem uprieť príbehu dynamiku i dobre zvládnuté akčné scény.
--- Ďalšími plusmi sú spomínané "fast forward" výseky a celkové uchopenie legendy vrátane modifikácie postavy "dobrej Aničky".
-- Sem-tam som postrehla školácky hriech ("Jazdcovu hlavu ďalej zastrešoval úzky trojrohý klobúk"), zlý pád, nárečové slovo či preklepy (ale tie kritizovať nebudem, pretože sa im nevyhol ani jeden autor).
--- Namiesto troch otáznikov, slúžiacich ako predely, mali byť asi tri hviezdičky?
--- Posledné dva riadky by som vyhodila úplne, po romanticko-fantazijnom predposledom odstavci pôsobili na mňa ako ľudovokultúrna facka. Zase to skákanie od buka do buka, juch!
Miloš Ferko: Neodhaliť tvár
--- Miloš je zaslúžený majster slova a aj keď poznám skôr jeho knižné recenzie, vždy na mňa pôsobil ako perfekcionista. Po prečítaní tejto finálovej poviedky vo mne len utvrdil dojem, že nedá von banálny text bez zaujímavej pointy a bez vycibrenia všetkých detailov. Dokáže byť napínavý i nevtieravo vtipný na území, kde pre humor zdanlivo niet miesta. Jeho znalosť psychológie, skvelý postreh, rafinované prirovnania a jemná irónia spôsobujú rozkoš z čítania.
--- Zo sveta budúcnosti naznačeného v poviedke by som kľudne čítala aj ďalšie texty, pretože vyvoláva zvedavosť. Vyvoláva aj tušenie, že v autorovej hlave ide o komplexne premyslené pozadie príbehu, navyše pre scifistov atraktívne.
--- Ani on sa nevyhol chybe, keď na jednom mieste nazval imaginárne mesto Neu Cottbussom a na inom New Cottbussom. Daniel Klimek: Potomkovia mŕtvej planéty
--- Neviem, či som bola len unavená, ale takmer okamžite a totálne som sa stratila vo vesmírnych podmienkach, kryštálových bytostiach aj vzťahoch medzi postavami. Striedavo som si myslela, že Darwin a 3Plex je a nie je to isté. Prípadne, že jeden z nich je Kryštalická bytosť, či kto... a ľubovoľní dvaja z nich sú jedna entita s dvoma menami. Doteraz som z toho perplex.
--- Nemám veľmi rada, keď si autori vymýšľajú nečitateľné názvy ako Zhwgaa :-)
--- Príbeh však nepostráda minimálne jeden silný moment, súvisiaci práve s názvom, ale spoilerovať nebudem. Dodám len, že i keď išlo o najsilnejšiu pointu, pokladám ju v danom kontexte za ľahko predvídateľnú.
--- Priveľa technického balastu, detailov, priveľa pozadia na takú poviedku. Obsah aj motív vo mne vyvolávajú pocit už čítaného a forma je zabitá opisnosťou. Opisnosť, i keď v iných súvislostiach, som Danielovi Klimekovi vyčítala aj pred rokom a ak si prečíta aj tento článok, už sa na mňa asi naštve :-) No verím, že pochopí moju subjektivitu a nájde mnoho fanúšikov v inak zameraných čitateľoch. Opäť platí aj to, že oceňujem autorove zaujímavé nápady a kombinácie, ale zase to nebolo to moje pravé kakavkové. Moja fantázia funguje najlepšie, keď má voľné ruky a môže si predstaviť čo chce a čo jej vyhovuje - nie keď sa musí prelúskať podrobným opisom a zakriviť tvary svojich predstáv podľa pokynov autora.
--- Z týchto dôvodov myslím, že Potomkovia mŕtvej planéty sú poviedkou určenou viac mužom, lebo znaky, ktoré sú mne proti srsti a zťažujú mi čítanie, bývajú naopak atraktívne a úplne zrozumiteľné technickejšie zameraným scifistom.
--- Záver typu "senzácia, očarenie" mne osobne už zážitok nezlepšil. Martin Kochlica: Druh komunikácie
--- Poviedka tak málo fantastická, až ma prinútila sa zamyslieť, čo vlastne v súťaži poviedok zo "všetkých žánrov fantastiky" robí. Až som si spomenula, že jej druhú líniu tvorí futuristická problematika. Pri čítaní to človek takmer nevníma - i keď v konečnom dôsledku ide o veľmi dôležitý element.
--- Humorný je najmä vzťah hlavnej postavy a jeho bývalej priateľky-stíhačky, ktorá ho napriek rozchodu stále navštevuje a robí mu čaj. Prvý dojem, aký sa mi v mysli vynoril pri čítaní tohto textu bolo slovo "svieže". Druhá myšlienka si položila otázku "sú to životné skúsenosti autora, ktoré aplikuje vo svojom diele? Alebo to má len tak dobre načítané?" Pretože komické vykreslenie ex-vzťahu je naozaj výstižné i štipľavé a za menami v tejto súťaži si vždy predstavujem príliš mladých ľudí, ktorí snáď žiadny komplikovanejší vzťah (komplikovanejší než sex) nemohli prežiť a tobôž tak skvele opísať :-)
--- Martin Kochlica má správne ostré pero, talent aj veľké rezervy. Rezervy najmä preto, že konečná pointa bola v popkultúre použitá už toľkokrát ako jedálenská tácka. No jeho štýl je cool, jeho poviedka má dobré tempo a žije to v nej. Je jednoduchá, ale poctivá a zábavná. Ak môžem, trúfam si povedať, že ako autor konzumných diel je hotový - dá sa to čítať a určite by sa to dalo aj predať. Chce to ešte nejaké originálne nápady a v kombinácii s korenistou formou je to recept na úspech. Držím palce!
--- Preto, že ma pobavil aj osviežil, nezaťažil môj unavený mozoček prílišným premýšľaním - čo mi v danom momente pomohlo nádherne s jeho poviedkou relaxovať, preto som seriózne zvažovala, že svoj vzácny hlas dám jemu a veterána Miloša Ferka prenechám jeho verným fanúšikom. Nakoniec som si to rozmyslela a uprednostnila kvalitu pred ľahkou zábavkou, no Druh komunikácie je pre mňa tento rok na druhom mieste.
Monika Sjekelová: Čierny les
--- Poviedka ako vytiahnutá z poličky Červená knižnica fantasy. Súkromne som ju prekrstila na Čierny des.
--- Pre mňa finálový prepadák sezóny. Z pohľadu ženy musím vysloviť podozrenie, že táto poviedka zabodovala najmä preto, že VŠETCI porotcovia boli muži - temnotou a erotickými predstavami je doslova nabitá, ale tomu kto sa tým nechá zaslepiť a odzbrojiť, unikajú všetky ostatné súvislosti... Čo mi potvrdil aj nemenovaný znalec, keď sa (netušiac obsah tejto kritiky) spontánne vyjadril: "Ten Čierny les, hm, pre chlapa pár príjemných pasáží :-)"
--- Ako prvá ma zarazila úvodná, ľahko erotická scéna. Povedala som si, že ide o príliš dlhý a nie veľmi šťastný začiatok. To som ešte nevedela, čo ma čaká na ďalších x stranách. Pri štvrtom odstavci som si na bok papiera naškriabala poznámku: "Bude to mať neskôr nejaký význam alebo je to len pretvorenie autorkiných snov?" Asi som prorok. Zvyšok textu sa totiž niesol presne v rovnakom duchu: Je jedna kočka, ktorá začne mať temné sny. Stretne v nich osudového muža, s ktorým tvoria dokonalý pár, on jej dáva veľkú moc a každú noc ju perfektne posexuje. Sny stále viac ovplyvňujú realitu. Kočka má stále väčšiu moc. Pomstí sa frajerovi, ktorý ju podvádza, aj jeho milenke. Atď... Záver v pravom zmysle slova to nemá. Ani pointu. (Najsympatickejšia mi bola tá milenka. Fandila som jej, ale márne, lebo vo svete Čierneho lesa niet zľutovania ani rozkoše pre nikoho okrem Temnej panej a jej Temného sexuálneho stroja).
--- Za polovicou poviedky som si poznačila "Ak sa to hneď nepohne ďalej, je to len trápne fantazírovanie neukojenej ženskej!" Nepohlo.
--- Na čo však nemôžem zabudnúť, je forma. A práve to je ten paradox. Tak príšerný obsah a tak dobre zvládnutý text. Autorka vynikajúco narába s obraznosťou, situácie na seba dobre nadväzujú, atmosféra je hustá, sexuálne scény ako vystrihnuté z filmu. Dialógy sú remeselne dobre zvládnuté - ale opäť obsahujú len pompézne, premrštené vety ako z lacného komiksu. Príšerne ma to iritovalo. A som z toho jeleň. Dá sa takto naučiť tvoriť, ak človek prejde kurzom kreatívneho písania ale chýbajú mu nápady???
--- Definitívny ortieľ: mám nepríjemný pocit, že táto poviedka vydáva svedectvo o svojej autorke viac než o čomkoľvek inom. Nepoznám Moniku Sjekelovú, ale teraz sa mi zdá, že viem po čom podvedome túži, čo ju fascinovalo, keď bola mladšia i čo jej v živote chýba. A nepáči sa mi to. Bŕŕ...
