Tento ročník Ceny Fantázie je pre mňa výnimočný. Zúčastňujem sa ho nielen ako čitateľ finálových poviedok (alebo krstná mama zborníka :-), ale aj ako porotca. Znamená to, že som prečítala všetkých 71 poviedok (poctivo do jednej!) ,hodnotila pre seba poznámkami, pre potreby súťaže bodmi na stupnici od0 do 10. Body som udeľovala podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomiai na základe subjektívnych dojmov.
Porotca-neporotca,rovnako ako po dva minulé roky ( 2006, 2007 ) sa chcem s vami podeliť o náčrt deja i vlastný názor na finálové poviedky. Nebudem vámnalievať rozumy, nemienim nikoho ovplyvňovať a už vôbec nie ukazovaťprstom, ktorá sa mi najviac páčila. Všetkých päť má svoje nespornékvality a čítanie ani jedinej nebude stratou času. Prečítajte si ich aposúďte sami.
Ja budem komentovať opäť podľa abecedy (linky z názvu poviedok vedú na plné texty):
! Varovanie ! - niektoré odseky prezrádzajú o poviedkach viac, než by sa vám mohlo páčiť. Ak teda radšej čítate úplne na čisto, vráťte sa k tomuto článku až potom.
Zuzana Gajdošová: Dar
Malú Alicusprevádzame na lyricko-epickej ceste domov, pravdepodobne zpopoludňajšej prechádzky. Medituje, spomína, myslí na svoju babičku,svoje zážitky a spomienky.
Takto sa čitateľ postupne oboznamuje spozadím príbehu, ktoré je vlastne rovnako dôležité ako zápletka sama.Skladá mozaiku vzťahov medzi Alicinou babičkou a ostatnými obyvateľmi dediny,ktorí príliš múdru a preto nepohodlnú vedmu väčšinou zaznávajú, i keďradi potichu využijú jej pomoc. Alica sa teda vracia a doma nachádzavšetky ženské príslušníčky rodiny pri umierajúcej babičke. Samotná smrťstarej ženy je potom vyvrcholením i posolstvom, že kde niečo končí, tamniečo aj začína... a pokračuje.
Poviedka je písaná ľudovým jazykom, akousi zastaranou knižnouslovenčinou, čo pekne dotvára celkový obraz a dopĺňa atmosféru dedinkyz neurčitých uplynulých čias.
Bohužiaľ som asi iný typ a prílišnályrickosť textu mi nebola po chuti a viac než hlavný príbeh ma bavili doplňujúce historky. Ľúbivý jazyk, opakujúce sarurálne výjavy zúfalstva či dobra sú síce farbisté a dojímavé, no namôj vkus hnané až za potrebnú hranicu. Nemôžem však poprieť, že akocelok to funguje a vytvára nostalgickú, trochu spirituálnu náladu.Charaktery dedinčanov sú veľmi umne vykreslené, vytvárajú klasickýkokteil poctivého základu miešaného so strachom z neznámeho, pretvárkou i poverčivosťou. Myslím, že tátopoviedka dobre padne milovníkom slovenskej lyrizovanej prózy.
Lívia Hlavačková: Črepiny
Krátky nádych, vytvorenie pocitu krutej romantiky a tajomna... a už saspolu s hlavným hrdinom Pablom ocitáme uprostred akčnej naháňačky, keďnajprv na základe vydierania (cherche la femme;-) prinesieslizkému zloduchovi črepinu z neznámeho artefaktu, aby vzápätívyštartoval získať ďalšiu, pričom ho naďalej prenasledujú... Čo sa dejepotom, vám už neprezradím, ale niečo sa tam deje neustále :-)
Nenechajte sa zmiasť nežným menom autorky, Črepiny sú napínavý,mysteriózny a správne komerčný triler s atmosférou ako vystrihnutou ztakých hollywoodskych filmov, kde nejakí dobráci bojujú o záchranusveta pred Satanom a podobne... Poznáte to - kostoly, kríže aj pentagramy, prachvnútri a vonku nočný dážď.
Tým však v prípade tejto poviedky nemyslím ničzlé, len sa pokúšam opísať svoje dojmy. Pretože práve atmosféra mičasto poskytuje najintenzívnejší zážitok z textu a najdlhšie si jupamätám :-)
Črepiny sa mi čítali výborne. Lívia má dokonale premyslené dávkovanieinformácií a postupné odhaľovanie pozadia príbehu i konečnej pointy. Ažna opakovanie niektorých slov, pričasté kývanie hlavou, premenovanieprívesu na chatrč a motív ako opajcovaný z Indianu Jonesa nemám textu veľa čo vyčítať - a aj to sú za istých okolností odpustiteľnéhriešky, keďže silné stránky tejto poviedky sú v jej čítavosti,akčnosti a rýchlosti.
K tomu pár atraktívnych rekvizít, citeľná autorská suverenita a finále Ceny Fantázie je na svete :-) Priznám sa, že som predtým od LívieHlavačkovej nečítala nič, ale z Črepín mám silný pocit, že to vie eštelepšie a že o nej nepočujeme naposledy.
Jozef Karika: Dedičstvo zeme
V úvode poviedky sa stretávame s Ivanom a bratislavčankou Annou, ktoráho prichádza navštíviť do Ružomberka. Občasný milenecký vzťah jezobrazený s romantickou nostalgiou a na zvyšok poviedky nás nalaďujeopis sychravého počasia končiacej zimy. Pár sa presúva do penziónu zamestom, aby tam strávil vášnivú noc. V opustenej krajine stojí neďalekoaj domov dôchodcov Nádej. A práve ten sa stáva kľúčovým elementompríbehu.
Uprostred noci sa Ivan budí v posteli vedľa spiacej Anny acíti v sebe niekoho iného. Dušu iného muža, starého a zlého,prebývajúceho v jeho tele a zároveň ležiaceho na smrteľnej posteli vdomove dôchodcov. Bažiaceho po mladosti a zdraví, po teplom ženskomtele.
A spomínajúceho... spomínajúceho na svoje najkrajšie časy zaSlovenského štátu, keď patril k najhorlivejším členom Hlinkovej gardy amohol beztrestne ukájať svoju nenávisť k Židom i lásku ku krvi...
Brr, hnusné to je, ďalejsi prečítajte sami. Ale také hnusné, až je to dobré. Autor prepletá dveroviny hororu, klasickú fantazijnú duchárčinu s realistickými hrôzamiminulosti. Jedna bez druhej by asi nefungovali, ale v tejto kombináciinadprirodzena s históriou sa účinok strašenia zdvojnásobuje a vďakaspojeniu týchto dvoch línií dostal príbeh priestor na strhujúce a... obludné finále.
Dedičstvo zeme ma uhranulo nielen pomalou gradáciou, sugestívnosťou,temnou obraznosťou a napokon záverečným zvratom, ale aj ako hrôzostrašná výpoveď ozverstvách, ktoré naozaj existovali a existujú.
Poviem vám, ak ma raz deti budú chcieť dať do domova dôchodcov, ktorýby sa náhodou volal Nádej, asi spravím hysterickú scénu :-)
Ani Jozef Karika sa však nevyhol srandovnej chybe - hneďna prvej strane uvádza vzdialenosť medzi Bratislavou a Ružomberkom raz250 a potom 400 kilometrov :-)
V diskusii k jeho článku súvisiacemu spoviedkou, ktorý vydal na vlastnom blogu, mu síce spisovateľkaAlexandra Pavelková vytkla nedostatky a štylistické chyby v hlavnejdejovej línii a ja s ňou nemôžem nesúhlasiť, no na druhú, hlinkovskú časť poviedky musím použiť slová, ktoré mi vzala priamo z jazyka: "takmer dokonalé".
Michal Spáda: Rozum, cit, niekoľko kúziel, husle & Viola
Táto poviedka ma očarila okamžite v prvom odstavci. Začína dôležitýmzvratom, navyše okoreneným suchým humorom.
Gróf Mártonyi oznámi svojejzverenkyni, že ak si na bále, ktorý sa koná o dva týždne nenájdeženícha, jednoducho ju zastrelí, pretože už ju nemieni ďalej živiť.
(Pritakomto úvode sa človek hneď začne smiať a s radosťou očakáva, čo eštepríde. Autor teda hneď na štarte nasadil latku vysoko... ale podarilosa mu ju udržať až do konca.)
Viole sa však k oltáru veľmi nechce, vzhľadom na ponukunápadníkov... Je to holt silná mladá žena s názorom ;-)
Do príbehu sa jemne ako vánok pripletie záhadný Vikomt,prírodná ženská mágia, našuchorený balič Sárközy, grófova loveckápuška... a potom otvorený koniec.
Ten otvorený koniec síce rázne uťal moje slastné lebedenie si v skvelenapísanom príbehu, ale až tak mi zase nevadil. Nepatrím medzi ľudí,ktorých voľný priestor v diele okamžite irituje - naopak, otvorenékonce (tak "správne" otvorené, samozrejme), považujem za príležitosťpre čitateľa (či diváka ak ide o film) vytvoriť si záver podľavlastných predstáv. Alebo ho nevytvoriť. Takže to neurčité ukončenie som vyčítala autoroviurčite menej ako iné zaujímavé, no nedovysvetlené prvky...
Až kým somsa z dobrého zdroja nedozvedela, že táto súťažná poviedka je vlastne testovacou vzorkou plánovaného románu. Odvtedy sa na ňu dívam trochu inak. Keď vezmem do úvahy sympatickýchhrdinov, vynikajúci suchý humor, miestami až gaimanovskyrozprávkovo-strašidelnú atmosféru, hravú i sľubnú zápletku, autorovtalent postupne a pútavo budovať príbeh... a ďalšie detaily ukazujúcena obrovský potenciál Michala Spádu - musím povedať, že by v tom bolčert, aby som po takomto lahodnom predjedle nemala chuť na ďalší chod!Bude večná škoda, ak táto poviedka zostane jediným čriepkom zo svetaVioly Podhorskej. Verím, že po jej prečítaní so mnou mnohí budete súhlasiť.
Martin Vlachynský: Piesočný vlak
Adama zradí auto a on zostane sám uprostred rozpálenej púšte. Smädný,zmorený a bezradný sa pustí na pochod. O dve hodiny nato dorazí kpieskom zaviatym koľajniciam... po ktorých vzápätí príde vlak. Adamnastúpi a začne najväčšie dobrodružstvo jeho života, najabsurdnejšiareťaz podobenstiev, plných fantázie a zbavených všetkých fyzikálnych čiživotných zákonitostí.
Viac o deji tejto poviedky neviem povedať (a záver nevyzradím). V prípade vlakového trhu márnosti a jeho večne zacyklenej kozmogónie sa čokoľvek ťažko vyjadruje slovami. Preto aj teraz asi trepem...
Piesočný vlak Martina Vlachynského je plný najdivokejších výjavov,niekedy až psychedelických, plný symboliky, ale priznám sa, že som juvšetkú nevylúštila, ani nelúštila. Radšej som si užívala jazyk aobrazy. Je však na zamyslenie, či by lepšia priehľadnosť symbolovpomohla širšiemu publiku pochopiť detaily bez toho, aby degradovalatext o stupienok nižšie, lebo by čitateľovi všetko naservíroval .
Pretože na čom sa všetci ľudia, s ktorými som o ňom hovorila zhodujú,je jeho vysoká kvalita... avšak číta sa ťažšie ako ostatné štyripoviedky.
Mimochodom, ak sa nemýlim, Martin Vlachynský toť nedávno už po druhý raz zvíťazil v súťaži Poviedka Istrocon. Prvé miesto si odniesol aj pred rokom.
A na záver sa musím ospravedlniť, že v minulých dvoch ročníkoch somotvorene napísala, ktorému finalistovi udelím hlas, ale tentoraz tonespravím. Možno by sa to za týchto okolností ani nepatrilo, ale pravdaje taká, že som sa ešte stále nerozhodla... favoriti sú traja a eštemám dva týždne čas ;-)
Ak vás niektorý autor zaujíma bližšie, v súvisiacich článkoch nájdete ich stránky.
Do čítania, priatelia.
