Keď už dáma nemala prednosť a privilégium byť touúplne prvou spovedanou v Dialógoch (Juraj Malíček ju predbehol len z čisto pragmatických dôvodov;-) ,dostane priestor ako druhá v poradí.
Alexandra Pavelková je v poslednom desaťročí jednou z (dvoch)najúspešnejších autorov science-fiction a fantasy na Slovensku. Vydalaosem kníh, veľa poviedok a rôznych štúdií, recenzuje filmy aj knihy amá heslo na Wikipedii :-) Vedie si domovskú stránku Vimka.sk, kdeokrem iného poskytuje rady začínajúcim autorom.
Na fantastickýchfestivaloch, čiže conoch, je známa (okrem prednášok a anime kostýmov) svojimi veselými videopásmami a zmysel pre humor nezaprie ani v iných prípadoch.
Stala sa prvou Slovenkou, ktorá zvíťazila v Cene Karla Čapka a dvakrát získala titul Lady Fantasy...
Navyše je to šarmantná mladá žena, nepopierateľne charizmatická, ktorási vás okamžite získa. Všetko ostatné (a ešte oveľa viac) sa dúfam dozviete znasledujúceho rozhovoru.
Tak poďme na to...
Dialóg druhý:
Aneta"Riddick" Čižmáriková vs. Alexandra "Saš" Pavelková
Ako si sadostala k terajšej profesii a ako k fantastike?
To máš ťažké, Riddick. Za posledných 15 rokov sa, bohužiaľ,každé interview, ktoré so mnou niekto robil, začína touto otázkou. Keďže sanerada až tak veľmi opakujem, mám nacvičených 5 čitateľsky/divácky atraktívnychodpovedí, ktoré, samozrejme, nemajú nič spoločné s pravdou. Na druhejstrane, tí, ktorí ma poznajú, si už vopred vedia vytipovať, aká odpoveď budenasledovať, napríklad Hyena má najradšej tú o Winnetouovi a už vopredsa smeje.
Ale keďže ty to berieš vážne a nielen akopríležitosť na zaplnenie strany či vysielacieho času nejakým textom, zaslúžiš siúprimnejšiu odpoveď.
Čo je to profesia? Podľa toho, čo som vyštudovala, sompublicistka, prekladateľka, ale súčasne aj ekonómka. Mám za sebou veľmirozmanitú kariéru, no ostatných 12 rokov pracujem na univerzite ako radovýzamestnanec. Práca ma baví, ale baví ma aj písanie, takže mám profesie dve.Prinajmenšom.
K fantastike som sa dostala veľmi dávno – ako dieťaprostredníctvom kníh a filmov. Ako každé decko som túžila po poznávanínepoznaného, a práve fantastika dáva detskej predstavivosti najväčší rozlet.Niežeby som čítala len tento žáner, mala som vtedy spotrebu 6 kníh týždenne,takže to, čo bolo dostupné na knižnom trhu z oblasti fantastiky, by tozďaleka nepokrylo. Zošrotovala som všetko, čo mi prišlo pod ruku, ale postupnesom začala vydeľovať fantastiku na prvé priečky. Keď som mala 13 či 14, dokoncasom napísala Jozefovi Žarnayovi (adresu som si zistila na Zväze slovenskýchspisovateľov, drzá som vtedy bola, že až), či náhodou nejdú sfilmovať jehoknihu, lebo by som sa rada uchádzala o úlohu Julky. Odpovedal mi jemnea vážne. Keď sme sa potom po rokoch stretli už obaja ako spisovatelia,veľmi ma potešilo, že si spomenul na môj list. Ináč, s mojou tvorbou topostupovalo klasickým syndrómom žaby v horúcej vode – pomaličky, potichučky.Raz som sa proste prebrala, a zistila som, že mám už za sebou 8 kníha všeličo nabalené k tomu.
O svojom prvomi ďalších kontaktoch s fantastikou si krásne napísala v článku na Fantáziion-line a podľa neho sa zdá, že inklinuješ skôr kvedeckej fantastike. Tvoji fanúšikovia vedia aj to, že máš veľmi rada japonskéanime. V čom to je, že píšeš prevažne fantasy?
Je to tak. Každý večer pozerám zaradom Star Trek aleboStargate a podobne, ale na nejaké Čarodejnice by som sa nedala nahovoriť.Možno momentálne nie sú fantasy seriály, ktoré by mi zarezonovali. A veľakníh tiež nie. Fakt je ten, že krátku sci-fi poviedku si strihnem sebe preradosť, a fantasy román preto, lebo ho vydavatelia chcú.
Ako ti idepísanie? Píšu sa tie príbehy samy alebo musíš na sebe tvrdo pracovať, aby si saprinútila posadiť k počítaču? Keď to na mňa príde, píše sa to samo. Samozrejme, skôr,než si sadnem k počítaču, omieľam ten príbeh v hlave mesiace,niektoré aj roky (len mikropoviedky si rozmyslím počas večerného sprchovaniaalebo od zastávky autobusu k budove univerzity). Najhoršie je, keď nemámpotrebu podeliť sa o román s počítačom, poťažmo s čitateľom. Užlen z toho dôvodu, že ma bolí chrbát a oči. Nápady a podnetyprichádzajú stále, takže momentálne mám v hlave tri kompletné románya desať nekompletných. Čo už, musím počkať, kým to na mňa príde. Lebonasilu to nemá zmysel.
Ibaže by nejaký vydavateľ, ktorému som niečo sľúbila,začal reptať, že sa už blíži termín :-)
Hemingway vrajpísal od štvrtej ráno a postojačky, mne to najviac "páli" v posteli predspaním, keď mozog relaxuje, lenže sa mi už nechce myšlienky zapisovať, pretoich vždy zabudnem. Kedy sa najlepšie tvorí alebo premýšľa tebe? Keď mám niečo naozaj rozrobené, detaily, dialógy, logicképostupnosti a podobne sa najlepšie dolaďujú všade a za hocijakýchokolností. Stojíš v rade pri pokladni? V hlave ti beží scéna z "filmu" podľa tvojej novej knihy. Sedíš na porade? Je veľmi ľahké prepnúť mozogna firemný stand-by režim a v pozadí si prehrávať dej, ktorýpotrebuješ uhladiť a zorganizovať. Si v kine a myslíš si, že ješkoda lístka? Keď už som tam po tme a mám dve hodiny sama pre seba, takich predsa využijem... premýšľaním. A podobne u zubára, aspoň sinemusíš všímať kvílenie vŕtačky. Príležitosti sa nájdu, kde len chceš...
Ale čo pamäť? S tou mám ja večnýproblém! Stačí ti pamätať si, čo sa bude v príbehu diať, alebo si dokážeš"predpremyslieť" aj konkrétne výrazy, prípadne si na to všetkospomenúť neskôr, keď už si v kľude?
Keď ti poviem,že tých 13 románov, čo som spomínala, mám v hlave relatívne podrobne, toznamená s kompozíciou, kľúčovými dialógmi a prelomovými scénami, asi miteda nebudeš veriť. Ďalšie mám rozpracované v hrubých rysochv poznámkach v mojom počítači. Niekde mám súbor "fragmenty", kam siukladám len nápady, detaily, ktoré sa mi raz niekde môžu zísť, a podobne.Samozrejme, konečnú podobu dávam svojej práci až pri samotnom písaní,respektíve pri jej upravovaní. Hovorí sa, že umenie znamená nájsť pre to, čochceš povedať, to jedno dokonalé slovo, tak sa pri písaní snažím k tomu slovuaspoň čo najviac priblížiť.
Je všakpravda, ako som spomenula, že nápady majú hlúpy zvyk prichádzať najmä vtedy,keď som pod sprchou. Už som uvažovala o tom, že si do kúpeľne nainštalujemnejakú tú hlasovú serepetičku. Našťastie to nie je až tak často, a aj takto všetko napísať nestihnem, takže zatiaľ zaznamenávanie nechávam na prírodu.
Fúha, Saša Pavelková v horúcej sprche - somzvedavá, koľkí ctitelia búdú musieť tento odstavec rozdýchavať (a v kombinácii s fotkou už radšej nehovorím... ;-)
A môže písať každý?
Písať môže každý, ale nemôže očakávať, že ho bude aj každý čítať :-)
Mnoho začínajúcich autorov, najmä kým sú ešte mladí a zapálení, nechce chápať,keď sa vraví, že písanie je ako šport - potrebuješ talent i vášeň, ale treba saaj pripravovať, pracovať... a zarábať. Koľko z čoho je u teba?
Pár talentovvášne :-), no áno, voľakedy sa meralo v talentoch. S tým prirovnanímk športu je to ošemetné. Niekedy sa na písanie nemusíš vôbec pripravovať –proste si tak ideš ulicou, na voľačo sa pozrieš a zrazu ti do nosa cvrnknemyšlienka. Tak si ju prehadzuješ v hlave a kým dôjdeš domov, mášvybudovanú celú kompozíciu – s úderným úvodom, napínavým dejoma prekvapujúcou pointou, takže už len sadneš ku kompu a naťukáš to.Jednoduché, nie?
Ale pri románetáto schéma nie je veľmi pravdepodobná. Na dlhších textoch obyčajne treba makať– niekedy pár mesiacov, inokedy dlhé roky. Samozrejme, že námet na novelu čiromán, reálne prostredie, atmosféru, postavy, dialógy si nevycucášz palca, aspoň nie počas rannej cesty do práce hompáľajúc sa na tyčiv MHD. Čo sa prípravy týka, som pracovitá. Čo sa týka samotnej realizácie,čiže dlhých hodín strávených po večeroch, víkendoch a sviatkoch započítačom, niekedy treba dať prednosť akútnejším problémom, niekedy človek na topo celodennom strese jednoducho nemá síl. Niekedy sa dennodenne dlhodobo akútneproblémy tak vehementne tlačia do popredia, že na písanie čas takmer nezostáva,a ak áno, tak je to ten čas s boľavým chrbtom a unavenými,štípajúcimi očami. Vtedy už ide altruizmus bokom – vyberám si tému, za ktorú mámsľúbené aspoň to bolestné.
Pche, cvrkne myšlienka... to som taká aerodynamická, čičo? Do mňa nápady na romány necvrnkajú :-(
Naposledy ti vroku 2006 vyšla v Slovarte kniha Prísaha, kde sú zozbierané všetky príbehy oVimke. Predtým skoršie vydania častí Vimky, trilógia Miešanci, Piesok vo vetrea k tomu samostatné poviedky v zbierkach. Zdá sa, že proces písania je u tebadlhší, než povedzme u grafomana Červenáka ;-) Pracuješ na niečom momentálne? MáAlexandra Pavelková v šuflíku nejaký nový román?
Ono je trochu rozdiel medzi "grafomanom" Červenákom,ktorý sa písaním živí, a Pavelkovou, ktorá príde o pol šiestej domovz práce komplet vymletá a vystresovaná. Väčšinou potom dám prednosťtomu uvariť nejakú večeru, zavariť paradajky či zrýľovať záhradu, ako si sadnúťk počítaču a riešiť akčné životné osudy nejakých hrdinov. Pokiaľ mináhodou nebliká termín nejakej recenzie alebo článku.
Momentálne mám rozpracované, ako som spomenula, triprojekty. Jeden je vo veľmi vysokom štádiu – ak si pamätáš Heraldaz poviedok Trochu sa pochopiť(Prísaha) a Desítka (Časpsanců), tak tento chlapík je jedným z hrdinov románu s pracovným názvom Adamove deti. Čiastočne som motívyz tohto románu využila v poviedke Barva,ktorá by mala každú chvíľu vyjsť v antológii Memento Mori zostavovateľa Ondřeja Jireša. Druhý román, ktorý mámzačatý a na ktorý sa strašne teším, sa pracovne volá Conan a strašne škaredá princezná. Je to taká oddychovka,hlavne pre mňa. No a pre tretí zatiaľ nemám názov, ale odohráva sa tov krajine podobnej Japonsku. Snáď sa k nim postupne dokopem, keďzačne poriadne pršať a mrznúť a nebudem sa môcť vyhovárať na robotuv záhrade.
To znie lákavo! Hlavne ten Conan, teda ak to bude paródiaalebo aspoň komédia. Tie milujem ;-)
Spomínala somVimku, podľa ktorej sa volá aj tvoja domovská stránka. Môžeš nám ju bližšiepredstaviť? Kto to je a čo vlastne robí?
Vimka, Vimka, Vimka... jáááj, myslíš tú vedmuz fantasy zo slovanského prostredia? Tak tá odvtedy, ako sa naposledybozkávala s Morenou a potom musela utekať pred zvlčilým vykonávateľomvýnimočného trestu za bohorúhačstvo, snáď niekde v mieri vychováva dcérysvojej zosnulej sestry, ako sľúbila. I keď, v mieri... Pri jej povahea životnom šťastí, neviem-neviem, ako to s osirelými dvojičkamidopadne.
Tss, vtipálek... no nič, budete si musieť o Vimke niečo zistiť sami ;-) Napoviem, že je to taká staroslovanská kočka, čo vie liečiť a dobre sa číta.
Z tvojichtextov, napr. o Vimke, sála čosi jemné, akási krehká aura. Myslíš, že jerozdiel medzi tým, ako vníma a píše fantastiku žena a muž? K tomu mám ajzaujímavú súvislosť spojenú s ďalšou otázkou. Ty a Štefan Konkol ste písalitretiu časť Miešancov v podobe dvoch samostatných románov s označením A a B,akoby ste si ju rozdelili na pohlavia – tvoja verzia je o ženskej hrdinke avzťahoch, Štefanova o mužskom hrdinovi a pomste :-) Okrem toho, dvajaautori píšu zväčša jeden román spolu. Prečo táto neobvyklá forma, kde si každýnapísal polovicu?
Je veľa autorov, ktorí sa dokážu natoľko odosobniť, žev ich dielach nerozoznáš, či ich písala žena alebo muž. Ono to s týmipseudonymami nie je až taká zbytočná záležitosť...
Čo sa týka Miešancov, Štefan prišiel za mnou, keď malintenciu napísať prvý diel, či by som sa nechcela podieľať na dejovej línii,týkajúcej sa ženskej polovice dvojice hrdinov. Ako súdny človek sám zvážil, žeženské myslenie asi nedokáže hodnoverne napodobniť. Prehováral ma dlho.Nakoniec som sa na to dala, ale nebolo to také jednoduché – rozčesnúť knihu nadve časti a každý si písať to svoje. Dopadlo to tak, že sme si každý večertelefonovali a konzultovali a škrtali si navzájom to, čo námdeštruovalo vlastné zámery a nápady, a dohadovali sa ako tovyriešiť... Ale priemerný čitateľ zhruba dokáže posúdiť, čo z prvého dielusom písala ja a čo Štefan. Druhý diel bol už konzistentnejší – tam smehlavnú dejovú líniu týkajúcu sa púte Orysa a Verbasky písali obaja. Pluskaždý mal k tomu tú svoju – jeden popisoval udalosti v Kláštore,druhý obranu Cárgradu. Ak si to čítala, iste dokážeš určiť, kto mal ktorú.A zároveň sme si všetko spoločne kontrolovali a upravovali.
Pre dva tretie diely sme sa rozhodli preto, lebo nám kukoncu druhého dielu natoľko pribudli postavy a dejové línie, že by to dojednej knihy nevošlo. Musela by mať okolo 700 strán, a taká bichlas veľmi komplikovaným dejom navyše nebola ani vo vydavateľskom zámere. Lenv mojej časti Bremeno je asi 5 hlavnýchdejových línií plus kadejaké odbočky. Štefan si zasa popustil fantáziu inýmsmerom a ukončil Orysa po svojom. Ináč, tvoja definícia o "hrdinkea vzťahoch" a "hrdinovi a pomste" ma pobavila, ale uznávam, že vovšeobecnosti sa to dá takto vnímať :-)
Ešte na okraj – umelecké meno či pseudonym je naozajcelkom dobrá vec. Čestne priznávam, že sem-tam publikujem aj pod mužským menom– samozrejme ho tu neprezradím – a reakcie by sa dali zovšeobecniť dojedného vyhlásenia: „Hurá, konečne názor správneho chlapa.“
Toto sa mi páči, tiež som sausmievala pod fúzy, keď autorstvo jediného pokusného textu, čo som zverejnila,viacerí prisúdili mužovi. Inak ale dopadol biedne ;-)
Meranépohľadom zvonka, od roku 1991 si pozbierala na Slovensku aj v Čechách toľko literárnychcien z oblasti fantastiky, že sa mi to ani nechce vymenúvať. Fanúšikovia tinepovedia inak ako slovenská Lady Fantasy. Ale čo ty považuješ za svoj najväčšíprofesný úspech?
Musím uznať, že mojich prvých 15 minút slávy (bolo to naParcone v Košiciach, tuším v 1991 alebo 1992) so mnou vtedy dosťpohlo. Vzápätí som ale bola prefackaná realitou, tak som sa postupne naučila,že sláva je poľná tráva, že keď niečo vyhráš, automaticky to neznamená, že tito aj vydajú, a skutočný život má aj tak celkom iné hodnoty.
Neviem presnedefinovať nejaký svoj životný úspech. Prisudzujú mi mnohé prvenstvá – prvýslovenský fantasy román, prvá slovenská fantasy trilógia, prvý slovenský víťazCeny Karla Čapka a kadečo iné. Ale prvenstvá sú chúlostivé. Prvý totiž nemusízákonite znamenať dobrý. Viem len to, že keď som začínala, skutočne neboloľahké presadiť sa. Dnes, po všetkých tých rokoch vidím, že sa robia "zo mňa"diplomové práce, že mladí autori píšu poviedky z môjho sveta, ale hlavneto, že vôbec niečo píšu, že niektorí to píšu dokonca dobre a že majúmožnosť to aj vydať a literárne rásť. Ak som bola jednýmz pozitívnych faktorov na začiatku, tak za úspech môžem považovať právetoto.
Tomu vravím raketová kariéra. A ako sato vlastne získava titul Lady Fantasy? Má ho ešte nejaká iná lejdy okrem teba?
Titul "lady"prináleží Rytierovi rádu fantasy ženského rodu. Za rytierov tohto rádu súpasovaní finalisti súťaže O nejlepší fantasy organizovanej Klubom JulesaVernea Praha a Klubom 451 °F Košice. Ja som bola pasovaná v roku 1997s románom Piesok vo vetre a v roku 2003 ešte raz za poviedku Dombolesti. Neskôr súťaž zmenila charakter – autori, ktorí už knižne publikovali,sa jej nemôžu zúčastniť – takže teraz súťaž dáva príležitosť najmä začínajúcimtalentom. Z toho skoršieho obdobia pochádzajú napr. prvý slovenský sirJaroslav Lupečka, sir Juraj Červenák, sir Rastislav Weber a lady MartinaPilcerová, medzi tých najmladších patrí napríklad lady Lívia Hlavačková.
Hmm, zaujímavé - čitateľom pripomínam, že v prípade poslednejmenovanej ide o najnovšiu víťazku Ceny Fantázie.
Čo podľa tebachýba slovenskej fantastike?
V porovnaní napríklad s Nemeckom mámefantastiky až-až. Ešte pred pár rokmi by som sa sťažovala, že slovenskívydavatelia žánru neprajú, ale už aj tieto ľady sa pomaly lámu. Nedokážemposúdiť, či je to prirodzený vývoj alebo proste niekto stlačil kľučku (:-), alekto má dnes talent, vôľu a ochotu na sebe pracovať, tomu je otvorené.Prirodzene, predstava, že zavesím remeslo na klinec, kúpim si chalupu sinternetom dakde pri jazere, odkiaľ budem každých 6 mesiacov zasielaťnedočkavým vydavateľom svoje romány a zarobím si tak každý rok na novéauto a dovolenku v exotickej krajine, je, mierne povedané, utopická.Ale raz začas pivko, prípadne nejaký ten výlet do Tatier, to slovenské honoráreza román vykryjú. Kto dáva prednosť kvalitnejšiemu vínku a namiestovíkendu v Tatrách by šiel radšej na týždeň do Egypta, môže sa pokúsiťpresadiť na českom trhu. Takže čo chýba slovenskej fantastike, a slovenskejkultúre všeobecne, si ľahko domyslíš...
Jasné a chýba to nielenfantastike ;-)
Myslím, žesprávny autor či umelec si svoje diela cení a je na ne patrične hrdý. Skromnosťtypu „mám ich rád všetky rovnako“, „ani ich nečítam“ a podobne, je podľa mňaiba klišé. Určite máš niektorú svoju postavu, knihu či príbeh trošičku radšejako ostatné...
Je normálne, že má človek najradšej (a niekedynajneradšej) to, čo práve dopísal. Ešte mu to rezonuje hlave so všetkýmilogickými a časovými postupnosťami, celý ten príbeh s emocionalitoua zmyslovosťou, čo do neho napchal; zatiaľ čo k starším dielam saautor už stavia kritickejšie, vie viac s nadhľadom prehodnotiť svoje chybya nedostatky.
Je fakt, že na mnohé "staré veci" zabúdam a pokiaľsa dychtivý fanúšik na besede vytasí s otázkou na nejakú podrobnosť, častobývam zaskočená, odkiaľ to zobral.
Ale ak som si niečo napísala pre čistúradosť, tak to boli Miešanci 3 – Bremeno. To je kniha, po ktorej, priznám sa,sama rada siahnem, keď som chorá alebo strašne unavená – dokáže ma odpútať odreálnych problémov a boľačiek aj teraz, ako čitateľa. Takže asi nebudeprekvapením, keď priznám aj to, ktorú z mojich postáv mám najradšej...Uhádneš? Elleriga. Pretože je zo všetkých najautobiografickejší.
Takže, knižky rýchlo do rúk a listujeme, kde sa autorka prezrádza! ;-)
Vlastne tobolo iba nedávno, čo si sa vydala. Ako sa cítiš v koži pani Weberovej? Veľatreba behať po úradoch, keď žena mení priezvisko? Umelecké meno si ponechášnaďalej svoje rodné alebo plánuješ napríklad pri ďalšom románe jeho inú podobu?
S manželom sa poznáme už štrnásť či pätnásť rokov,istý čas pred svadbou sme spolu žili, takže k nejakej dramatickej zmene posobáši nedošlo. Samozrejme, až na to behanie po úradoch. Zvažovali sme rôznemožnosti, ale z praktického hľadiska sme sa nakoniec po konzultáciis niektorými vydavateľmi rozhodli pre občianske meno a pre umeleckémeno. Takže pani Weberová varí pánovi Weberovi a pracuje na Technickejuniverzite, zatiaľ čo pani Pavelková publikuje a robí všetky tie veciokolo mediálneho cirkusu. Nebolo to ľahké rozhodnutie, najmä tie lietačky poúradoch boli neskutočné – veď uvidíš, koľko inštitúcií, zmlúv a kadečohoiného musí jedna zamestnaná, samostatná žena vybaviť a koľko podpisovzmeniť, keď raz príde aj na teba mráz :-)
Brrrr!
Ako sa dáľahko pochopiť aj z tvojho Mačacieho denníka, máš veľmi rada tieto chlpaté potvorky.Je to celoživotná láska? A čo psy? Hovorí sa, že väčšina ľudí prirodzenepreferuje buď jedných alebo druhých... Čo ty na to?
Máme psa a tri mačky. Zrátané na váhu vysoko bodujepes, ale kým nemecký ovčiak má prístup do bytu zakázaný, mačky sa kedykoľvekpohodlne rozvaľujú hoci aj v spálni. Nedá sa im, potvorám, odolať. Asipreto, lebo vraj pes žije budúcnosťou, a tak je večný optimista, zatiaľ čomačka žije prítomnosťou, teda ráta sa jej len to, čo je tu a teraz. Takžeim poskytujeme toho "tu a teraz" čo najviac a najlepšie. Zažili smes nimi, samozrejme, aj veľa trápenia. Sem-tam sa u nás objaví štvrtáči piata mačka, ktorá príde sama alebo ju niekto jednoducho prehodí cez plot,či ju zachránime z nejakej nebezpečnej situácie. Ako naposledy Bobkas pravým menom Tornádo Lu, ktorú niekto vyložil, respektíve skôr vyhodilna strechu reštaurácie neďaleko nášho domu, aby tam uhynula (pozn. aut.: celý príbeh si môžete prečítať tu ) . Takýchto najdúchov odčervíme, odblšíme, nachováme, skonzultujemes veterinárom, a ponúkneme na adopciu – veď rozvešanie plagátikov pomeste tak veľa nestojí. A chodíme prikrmovať a odčervovať aj kolóniumačiek v našej záhradkárskej osade, i keď by sa im hodilo aj viacstarostlivosti, najmä veterinárnej. Lenže čo, keď v našom vyše 50-tisícovommeste nie je ani kino, ani útulok pre zvieratá a o zvieracej políciiv našej kultúrne rozvinutej krajine ani nechyrovať...
Hm, ja mám pocit, že táto krajina je kultúrne rozvinutálen v niektorých oblastiach... myslímkultúry.
Otázka narozlúčku: Ako vyzerá príjemne strávený večer podľa Saši Pavelkovej?
Ooo, to je háklivá otázka. Záleží na podmienkach...
Príjemný večer znamená sadnúť si s nohami vyloženýmina balkónové zábradlie, s plechovkou piva v jednej rukea slanými orieškami v druhej, a počúvať, ako more pod hotelompostupne odhrýza z opustenej kamenistej pláže nejakého gréckeho ostrova.Ale tohto sa mi dostáva len pár dní do roka.
Príjemný večer znamená raz začas sa stretnúťs priateľmi, ktorých sme dlho nevideli, dať si pizzu alebo grilovanékoleno a rozprávať sa s nimi a prípadne mlčať na tú istú tému. Tohosa mi dostáva tiež párkrát do roka.
A nakoniec taký večerný čajík v tichej obývačke,s dobrou knižkou, keď si nás mačky prerozdelia a skrútia sa nám doklbka na kolenách, spokojne pradú, a tak nám dávajú najavo, že aspoňv tejto chvíli je všetko na celom svete v úplnom poriadku. Tak to mámúplne najradšej.
Ďakujem Saši za veľmi príjemný rozhovora vynikajúcu spoluprácu :-)
foto © archív Alexandry Pavelkovej a Ján Žižka
