Rosemary a Guy Woodhousoví sú mladí manželia. On jeherec, stále ešte v štádiu budovania základov kariéry, ona v duchu60. rokov ženuška v domácnosti, starajúca sa o manželove blaho. Splnísa im sen a presťahujú sa do starého a bohvie prečo extrémnežiadaného bytového bloku zvaného Bramford. Rosemaryn starý priateľ Hutch ich sícevaruje, že sídlo je nechvalne známe nadmerným počtom samovrážd i pestrouvzorkou bývalých obyvateľov - od kanibalov po satanistov - no oni tomunepripisujú dôležitosť.
Nasťahujú sa celí šťastní do uvoľneného bytu po zosnulejstarenke a začnú sa udomácňovať. Všetko je v najlepšom poriadku, kýmzo siedmeho poschodia nevyskočí mladá Terry - dievča od susedov Castevetových,ktoré Rosemary spoznala pár dní predtým. Vzápätí sa susedia začnús Woodhousovcami zbližovať, pretože sa naraz cítia osamelí. Stará Minniekaždú chvíľu zvoní u Rosemary a čo je prekvapivejšie, Guy začne stálečastejšie chodiť večer na návštevy k nim. V práci sa mu začne dariť ana manželku mu veľa času ani dobrej nálady nezostáva. Tá sa zatiaľ nenápadne,no márne snaží otehotnieť aj proti vôli svojho muža.
Zlom nastane, keď Guy o stoosemdesiat stupňov zmenínázor na deti a odrazu je ochotný mať dieťa ihneď. Dokonca okamžitestanoví vhodný dátum na "pokus".
V ten dôležitý deň si urobia chutnú večeru, namiešajúkoktejly... a Minnie Castevetová im ako na zavolanie prinesie na koštovkučokoládovú penu. Rosemary pena nechutí, ale Guy nalieha, aby ju zjedla, nopodarí sa jej nebadane väčšinu vyhodiť. Chvíľu na to pociťuje nevoľnosťa ospalosť a manžel ju nežne uloží do postele. V noci má všakRosemary bizarné i strašidelné sny - o sixtínskej kaplnke, nahých ľuďochokolo postele, horiacom kostole i pápežovi. Aj o súloži s Guyom,ktorý má na sebe drsné kožené brnenie, žlté zvieracie oči a príliš veľkýpenis. Manžel ju na druhý deň ráno šokuje priznaním, že sa s ňou miloval,kým spala. Pár týždňov na to zistí, že je konečne tehotná...
Od Iru Levina som už čítala Stepfordské paničky, ktoré sutakisto všeobecne známym fenoménom (ale nové filmové spracovanie neberte doúvahy) a páčili sa mi. Preto som si zaobstarala aj Rosemarya opäť som nebola sklamaná.
Ira je veľmi šikovný spisovateľ, ktorý presne vie, akopomaličky stupňovať napätie a zároveň nevyložiť všetky karty na stôl. Narozdiel od Stepfordských paničiek, kde hlavná hrdinka Joanna je bystrá ažpríliš, v prípade Rosemary padol (zámerne) výber na neskúsenú mladú ženu,ktorej síce v ťažkých chvíľach nechýba zdravý rozum, no inokedy to skôrvyzerá, akoby si ho odkladala do zásuvky. Čitateľovi je jasné, že niečo nie jev poriadku, ktoré slová a náznaky by si Rosemary mala všímaťa popremýšľať o nich. Niekedy by mal chuť na ňu zakričať "dievčapreber sa už a nenechaj so sebou neustále manipulovať!" Popri neskúsenostije aj ľahko ovplyvniteľná a submisívna, až to niekedy hraničís hlúposťou. No ani to nie je celkom objektívne. Za prvé presne zapadá dovzorca poslušnej a šťastnej manželky zo starej školy, akú by si každý mužmohol priať. Za druhé, aj keď ide o literárnu postavu, nedá sa povedať, žeby len plnila zámery spisovateľa a bola bezduchou bábkou. Všetky jejvlastnosti i chybné kroky sú ľudské a tak autor krásne čerpá zápletkuz potenciálnej reality namiesto aby vymýšľal nereálne postavy do za vlasypritiahnutého deja (ale to by asi nevyčnieval z radu tisícov rodokapsovýchpisálkov).
Aj jeho štýl písania je hutný, dej ubieha plynule bezzbytočného zdržiavania viac-menej svižným tempom. Z dialógov sa dá vycítiťnálada postáv i skryté pohnútky. Svet jeho postáv nebýva plochý, naopak,pulzuje prirodzeným životom a možno práve Levinove scenáristickéskúsenosti majú vplyv na bohatú obraznosť jeho románov. Aj keď ide leno oddychovú literatúru, ktorá nemá vyššie ambície, než pobaviť či vyprovokovať k zamysleniu, vďaka atraktívnym námetom i kvalitnémuspracovaniu dostala autora medzi svetoznámych spisovateľov.
Ira Levin sa narodil v roku 1929, promoval z filozofiea angličtiny na Newyorskej univerzite a potom sa stal spisovateľom zpovolania. Začínal televíznymi scenármi, vo veku 22 rokov napísal svoj prvýromán A kiss before dying (Bozk pred smrťou) a odvtedy hosprevádza úspech. Všetky jeho knihy sa stali populárne, niekoľko ich bolo ajsfilmovaných (okrem Rosemary má dieťatko aj Stepfordské paničky, Chlapciz Brazílie a Niekto sa pozerá) a na Broadwayi mádokonca jeden rekord - jeho divadelná hra Deathtrap (Osídla smrti) jenajdlhšie hraným kusom v histórii. Vraj je výborný aj v komediálnomžánri, ale to som ešte nemala možnosť zistiť. V každom prípade stojí za tosi ho všimnúť i prečítať.
