Ako čitatelia v prvej etape Hackerovho literárneho života sledovali premenu naivného poslanca v úradníkmi vycvičeného , skúsenosti naberajúceho ministra, v knižnom pokračovaní sa mení ďalej - na šikovnejšieho, občas (keď mu radia správni ľudia)dokonca prezieravého, no stále rovnako bezmocného... predsedu vlády.
Jim Hackerje už skúsenejší, prefíkanejší, úprimnejší k sebe i svojim úradníkom. Menej predstiera "doma", viac vonku a ľahšie ustupuje v bojoch morálkyproti politike.
Ako politik dozrel.
Už keď využil príležitosť stať sa tým povestným tretím víťazom, kde sadvaja bili o kreslo premiéra Veľkej Británie, dokázal, že mu nechýbatúžba po moci - jeden zo základných predpokladov života i stúpania vovrcholovej politike. Opäť však rýchlo zisťuje, že s tou mocou to nebudetaké horúce, tak sa zameria aspoň na túžbu po popularite. A znovazakúša, aké je to byť medzi mlynskými kameňmi štátnej správy,strany, vlády, voličov - no teraz už aj ministerstiev a vlastnýchkolegov, zahraničných rivalov i médií...
"Máte přece vliv!" řekl Neil.
"Apěkně mě to štve!" poznamenal jsem. "Myslel jsem, že až se stanupředsedou vlády, budu mít nějakou moc. A jaká je skutečnost? Mám vliv! Jenpitomý vliv, to je všechno! Nemám pravomoc rozhodovat o policii, odaních, o nařízeních Evropského společenství, o Evropském soudu,britských soudech, jmenování soudců, NATO, klesající libře... Covlastně v mé moci je?"
Neil mě zkoumavě pozoroval. "Prohrát nám příští volby."
(JPP 2, s. 272)
Neodmysliteľnápostavička oboch románov, famózny byrokrat Sir Humphrey Appleby - terazna vrchole kariéry ako tajomník vlády a šéf celej štátnej správy,naďalej hádže polená pod nohy každému pokusu o zmenu zo strany JimaHackera, v duchu svojho výroku:
"My, státní správa, představujeme sofistikovanou meritokracii, bezchybněběžící vládní aparát rušený pouze občasnými všeobecnými volbami. Odroku 1932 postupně vylučujeme voliče z přímé účasti na vládě. Teď užjsme dospěli do stadia, kdy každé čtyři nebo pět let rozhodují pouze otom, který spolek klaunů se bude pokoušet plést se nám do řemesla."
(JPP 2, s. 192-193)
No ešte niečo sa zmenilo - autori si Jima Hackera v Jistě, pane premiére berú na mušku snáď častejšie ako štátnu správu. Už to nie je tá(relatívne) nevinná obeť Humphreyho diktatúry a jeho armády úradníkov,má toľko masla na hlave, že si nevidí na ruky :-) Ešte stále je v ňomvšak kúsok poctivého človeka, a tak občas naozaj chce presadiť rozumné,či priam revolučné zmeny, ktoré by prispeli k zlepšeniu ekonomickeja sociálnej situácie v krajine. Samozrejme, že to nejde - a sirHumphrey sa o to postará.
Okrem riadenia krajiny a dozerania, aby sa premiér správal zodpovedne(to znamená nevyslovoval verejne nič, čo mu Humphrey neschválil), mu udeľuje ďalšie lekcie z učebnice veľkej politiky...
"Výše daní nemá nic společného s tím, co kdo potřebuje," vysvětlil minabubřele. "Ministerstvo financí nevypočítává, kolik peněz potřebuje,aby si pak lámalo hlavu, jak je získá. Ministerstvo financí se snažívyrazit z lidí tolik peněz, kolik jen jde, a pak začne uvažovat, za coje utratí. Kdyby vláda začala vracet peníze jenom proto, že jenepotřebuje, porušíme staletími osvědčenou tradici."
(JPP 1, s. 220)
...a trúsi cenné a všeobecne platné zrnká múdrosti:
"Je lepší nemít srdce než nemít rozum. Světové dějiny jsou jedno velkévítězství těch, co neměli srdce, nad těmi, co neměli rozum."
(JPP 1, s. 247)
V komickej trojke samozrejme nechýba Bernard Wooley, premiérovosobný tajomník,
ktorý ho svojím zmyslom pre detaily stále privádza dotichej zúrivosti. Musím však uznať, že aj on sa mení. Trochu menejchytá Hackera za slovíčka a mudruje - o to viac však trénuje jazyk itaktiku štátnej správy, čo ho v budúcnosti vynesie na post najvyšší(šéfa štátnej správy).
Lebo my, čitatelia, poznáme budúcnosť hlavných aktérov, keďže románybrilantných autorov Jonathana Lynna a Anthonyho Jaya sú tak trochu ajsci-fi - zápisky Jima Hackera a ostatné dokumenty budú odtajnené,spracované a sprístupnené až v roku 2024 :-)
Prepracovaný štýl dvoch vynikajúcich spisovateľov opäť prináša sviežedialógy, šťavnatý jazyk, úsmevné opisy aj geniálne postrehy, ale v prvom rade ťažkotonážnu satiru tej najvyššej kvality, ktorej nič nie je sväté...
Zrovna před týdnem, když za mnou byla delegace Výboru pro etnickou toleranci, jsem se během projevu jedné z černých delegátek podíval na hodinky a okamžitě mě obvinili z rasismu. A sexismu.
A já se přitom docela normálně nudil!
(JPP 2, s. 274)
Komika však nechýba ani situačná - a vždy je na správnom mieste a vsprávny čas. Ako ostatne každé jedno písmenko v tomto vzácnom poklade zklenotnice svetového humoru. A nesmiem zabudnúť na veľkú poklonu kongeniálnemu českému prekladu.
Nemám jedinú výčitku ani pripomienku k obom románom a vrele ichodporúčam každému, kto už z tejto recenzie vycítil, že je to jeho šálkakávy. Dokonca radím si tieto knižky nepožičiavať, ale radšej kúpiť -aby ste po nich mohli opakovane siahnuť aj neskôr, alebo ich niekomuinému požičať - sú prudko nákazlivé!
Na záver sa s vami rozlúčim jednou dôležitou politickou radou od Sira Humphreyho osobne:
"Pane premiére, čím méně se toho řekne, tím lépe."
"O čem?", podivil jsem se.
"O všem."
(JPP 2, s. 217)
Jonathan Lynn & Anthony Jay:
Jistě, pane premiére 1 (vyd. Aurora, 2004)
Jonathan Lynn & Anthony Jay:
Jistě, pane premiére 2 (vyd. Aurora, 2004)
foto © BBC zo seriálov Yes, minister a Yes, prime minister
