Najprv som videla spomínaný film s Elijah Woodom v hlavnej úlohe, ktorý ma lákal už podľa základných informácií. Nesklamal. Naopak, dokázal ma nadchnúť, zaujať, dojať i pobaviť, to všetko vrôznych rovinách (na filmových databázach dostal odo mňa plný početbodov). Zistila som, že bol nakrútený podľa knižnej predlohya távyšla v českom preklade, hneď som si urobila mentálnu poznámku aonedlho ju kúpila. Ako všetky moje nové knihy, odležala si nejakúdobu, kým som sa do nej pustila.
Filmová verzia je v tomto prípade možno nie plnohodnotným, ale určitedôstojným zástupcom knižnej predlohy. Vyberá to podstatné z deja,atmosféry i tragikomiky knihy a aj keď mnohé hlasy kritizujú plytkosťscenára kvôli vynechaniu niektorých častí románu, myslím si, žepochopeniu ani prežitiu príbehu to nijako nebráni.
Hlavnou postavou románu je sám JonathanSafran Foer, vo veku 22 rokov. JeAmeričanom židovského pôvodu a narodil sa vďaka tomu, že jeho dedopočas 2. svetovej vojny utiekol pred nacistickými represáliami zozápadnej Ukrajiny a po strastiplnej púti cez Európu a Atlantik zakotvilaž v Spojených štátoch.
Hĺbavý mladý muž sa rád venuje histórii a taksa vydáva do krajiny predkov, aby pátral po minulosti vlastnej rodiny a po žene, ktorá zachránila jeho starého otca pred smrťou.
Kdispozícii má jednu veľmi starú fotografiu a služby ukrajinskejcestovnej agentúry Heritage Touring, špecializovanej presne na takétomisie. Šoféruje starý pán Alexander Perčov, "Deduško", ktorý o sebetvrdí, že je slepý. Tlmočníkom je jeho vnuk Alex, alias "Saša",Jonathanov rovesník a milovník všetkého západného. Posádku dopĺňa SammyDavis, Junior, Junior - údajne slepecká a zaručene bláznivá stará fena.
Spolu prejdú cestou empírie i sebareflexie, aby sa zmierili so životoma prijali nemennosť minulého alebo neistotu budúceho...
Knihaje pospájaná z listov, ktoré píše Saša Jonathanovi po jeho návrate doAmeriky, aj z úryvkov pripravovaného románu, ktoré posiela JonathanSašovi na posúdenie a ktoré sú imaginárnou kronikou jeho rodiny od 18.storočia a zároveň kronikou židovského štetlu a dediny Tračimbrod,dokresľujúcou pomery v súdobej spoločnosti i súvisiace okolnostipríbehu. I keď práve Jonathan je hlavným "hrdinom", ani raz sa čitateľovi bezprostredne neprihovorí.
Okrem písania o sebe, svojej rodine a reagovania na Jonathanove príspevky Saša rekapituluje ukrajinské putovanie z vlastného pohľadu, okorenené o dodatočnú interpretáciumnohých rozhovorov, ktoré v reálnom čase Jonathanovi neboli preložené.Takže román je o inom románe, sám o sebe a o minulosti i súčasnostizároveň. Až to trochu pripomína kaufmanovské scenáre.
Saša vyjadruje svoje názory s detskou úprimnosťou a navyše neovládaangličtinu tak dobre, ako by chcel a často si pri písaní vypomáhaslovníkom. Okrem trefných pripomienok, pomiešaného slovosledu,časovania i skloňovania často používa pochopiteľné, ale nevhodnéekvivalenty slov. Nechávatak vzniknúť nádherným odchýlkam od zamýšľaného významu a jehoangličtina (čeština) spolu s jeho historkami zo života a podanímudalostí je hlavným zdrojom smiechu cez slzy.
Pretože nech to znie akokoľvek komicky, riešia sa tu veľmi vážne témyzasahujúce hlboko do minulosti, hlboko do duší postáv a ich životov.Foer v jednom momente akoby kritizoval vlastnú snahu o odľahčeniediela, respektíve odhaľoval svoju kamufláž:
"Myslívaljsem si, že humor je jediný způsob, jak docenit celou nádherua strašlivost světa, oslavit velikost života. Víš, co tím myslím?""Ano, ovšem že." "Ale teď to vidím úplně opačně. Humor je způsob, jakpřed tím nádherným a strašným světem uhýbat." (s. 172)
Za škvrnku na rozprávaní považujem hlavne prelyrizovanosť pasáží zvymyslenej histórie Jonathanových predkov. Je síce fajn, že autorpoužíva aj prvky magického realizmu, no ľahko skĺzava k prílišnejprekombinovanosti metaforických a metonymických obrazov, v ktorých somsa neraz strácala.
V reálnejších častiach textu, keď sa nenechá uniesť vlastnou imagináciou,vyslovuje často nie vyložene originálne, ale vzácne myšlienky:
Já toužil být na protivné stranědveří kde vtom vyslovují takové závažné pravdy. Nebo já toužilstisknout ucho na dveře abych při nejmenším slyšel. Ale já vědel, žemoje umístění je venku s hrdinou. Z části já to nenáviděl a z části bylvděčný, protože jak mile ty něco slyšíš, je pro tebe nemožné navrátitdo času, než ty to zaslechnul. (s. 170)
Jonathana Safrana Foera vyniesla na výslnie americkej literárnej scénypráve táto jeho knižná prvotina a už sa mu podarilo vydať ďalší román, Příšerněnahlas a k nevíře blízko, o chlapcovi, ktorého otec zahynul pri teroristickom útokuna WTC. Hoci obsahy oboch napovedajú, že majú nielen podobnú ideovúlíniu, ale sú oba poplatné extrémne populárnym témam vo svojej vlasti,verme, že uznanie, ktoré sa naňho valí z každej strany, nie je len módnou pózou...
V článku som použila obrázky z filmu Naprosto osvětleno , pretože sa mi sem náramne hodili :-) © Warner Bros.
