Vilo Búr, sci-fi autor, doteraz najvýraznejšie sa prejavivší v poviedkovej zbierke Mozaika rôznobežných ciest ako obvykle slovami nešetril a vyložil to pekne polopate:
"Fantastika poskytuje autorom aj čitateľom možnosť uvoľniť svoju fantáziu naplno, bez nutnosti niečo predstierať. V bežnej literatúre sa autori buď obmedzujú alebo vyhovárajú. Napríklad napíšu román o tom, ako sa pobili nejaké rytierske armády, ale budú tvrdiť, že je to historický román, alebo aspoň inšpirovaný historickými udalosťami alebo legendami, aj keby si to celé vymysleli. Autor fantasy prizná na rovinu, že si to celé vymyslel, a ešte do toho môže pridať hromadu kúzelníkov a magických bytostí. Podobne môže autor sci-fi vo svojom diele použiť neexistujúci prístroj alebo mimozemské bytosti; ak to chce urobiť mainstreamový autor, musí k tomu doplniť konšpiračnú teóriu, že ten prístroj alebo bytosti sú síce skutočné, ale vláda sa to pred ľuďmi snaží utajiť. Prípadne musí doplniť niečo v duchu, že nakoniec sa hrdina zobudil, a zistil, že sa mu to celé iba snívalo. Skrátka, vo fantastike má autor právo otvorene povedať "áno, vymyslel som si to, no a čo?" a čitateľ to s radosťou prijme."
Presne tak, my fantazisti si zo zvyku už ani neuvedomujeme, kde všade okolo nás fantastické motívy sú, pretože ich neodlišujeme od ostatných, neodtŕhame. Vnímame ich ako prirodzenú súčasť všetkého. Nefantazisti to nevidia, nevšimnú si, s čím prišli do styku - často aj vďaka povrchnému prístupu masmédií. Najmä programové časopisy majú na filmy oveľa menej žánrových škatuliek, než by sa v ich pozícii patrilo a podľa toho to aj vyzerá - koľkokrát ste videli fantazijný film označený ako triler, mysteriózny alebo akčný? Odkedy domov kupujeme TVsvet, zachytila som čistokrvné sci-fi Vojnu svetov označenú ako triler, ale aj v článku titulok "Fantazmagorické snímky ťahajú", pri ktorom som naozaj nevedela, či mám dotyčnú novinárku poľutovať alebo zatratiť.
O Harry Potterovi sa neustále hovorí ako o literatúre pre deti, ale málokto mimo okruhu fandomu čo i len vytrúsil v texte termíny fantasy, fantastika. Sú hlavičky "fantasy" a "science-fiction" vážne také odstrašujúce? Je o toľko jednoduchšie ich neustále maskovať ako po kvapkách zlepšovať informovanosť a rozhľad čitateľov, divákov?
Vilo prispel aj jednou teóriu:
"Z nefantastickej literatúry sa na fantastiku najviac podobajú žánre detektívka a cestopis. Science-fiction sa podobá detektívnemu románu - autor predkladá čitateľovi nejakú konštrukciu, a očakáva, že čitateľ sa nad ňou logicky zamyslí. Čitateľ sprevádza hrdinu, ktorý na základe rôznych náznakov rieši nejakú záhadu. V porovnaní s klasickou detektívkou je však rozsah rekvizít omnoho väčší. Pekným príkladom je séria románov o robotoch od Asimova. Fantasy sa zase podoba cestopisu, sprevádza nás neznámou krajinou, ukazuje jej prírodné krásy a život miestnych obyvateľov; klasickým príkladom je Tolkien. Samozrejme existuje aj hromada nekvalitných diel, ktoré si požičiavajú akurát kulisy, a na logickú zápletku alebo originálny cestopis už zabudnú; ale to nepovažujem za pravú fantastiku, ale skôr to, čo vznikne, keď sa ľudia bez fantázie pokúšajú napodobnovať vymýšľanie."
No a ja iba doplním, že fantasy ani sci-fi sa už dávno nevyskytujú len v tých najčistejších formách, aké použil Vilo na ilustráciu. V modernej fantastike sa zdá, že čím rafinovanejšie miešanie, tým atraktívnejšie výsledky. O tom by ale lepšie porozprávali vzdelanejší odborníci ako ja.
Na ukážku jedného z mnohých nových trendov vo fantastike ponúkam aspoň svoju recenziu trilógie z Bas-Lagu od Chinu Miévilla.
Martin Králik, predseda sci-fi klubu Quasi a dlhoročný redaktor časopisu Fantázia:
"Mňa na fantastike fascinuje jej šírka záberu. Keď čítaš westerny, vieš o čom to bude. Tak isto detektívky, ženské romány. Aj mainstream dosť často nevybočí z okolia realizmu, pretože potom by už bol tiež započítaný do fantastiky. Taktiež sa mi páči množstvo médii, ktorými sa fantastika k ľuďom dostáva - knihy, filmy, seriály, komiksy... A v poslednom čase ma ešte baví objavovanie toho, kto všetko to číta. Na každom oddelení, kde som doteraz robil, sa niekto našiel. ... A teda napriek tomu, že všetci máme v sebe pocit ghetta, partner na rozhovor sa vždy nájde..."
Pocit geta je pekný výraz. Spolu s výsmechom, ktorý len povzbudzuje hrdosť je súčasťou asi každej subkultúry. Integrita nerasových menšín sa holt ťažko vybojúva a vždy sa nájdu takí, čo si radi posilnia vlastné sebavedomie zhadzovaním druhých. Ako napríklad istá slečna, ktorá s pokryteckou pasiou odsudzuje čo príde pod ruku - vrátane fantazistov. Určite sa zadúšala pýchou na vlastnú originalitu, keď okrem vyhlásení, že subkultúry sú plné zakomplexovaných zúfalcov, si vzala na mušku aj trápne teatrálne prezývky nás úbožiakov. Vtipné na tom je, že ona sama si nehovorí nijako skromnejšie než Darkness embraced. Švihnúť bičom sťa veľký frajer a vyraziť si pri tom oko, tomu nehovorím odvaha, ale blbosť :-)
Martin pridáva zaujímavý postreh na konto kvality fantastiky: "Ešte si spomínam, ako som pred rokmi vo Večerníku robil o sci-fi a scifistoch rozhovor so psychológom. Ten okrem iného spomenul, že bežné romány z iných žánrov obsahujú 5 až 8 percent originality. Sci-fi nikto neocení, ak jej nemá aspoň 40%. Neviem, ako to merali, ale myslím si, že aj to môže byť jedna z príčin (nielen) mojej fascinácie fantastikou."
Do zbierky názorov mi prišli aj texty zamerané na iný uhol pohľadu, než obhajobu čítania fantastickej literatúry...
Štefan Huslica, autor zbierky poviedok Niekedy: "Vo fantastike nehľadám únik pred skutočnosťou a toľko skloňovaný "pocit úžasu" je pre mňa bezvýznamným sprievodným javom. Čítam fantastiku (a beletriu vôbec) preto, lebo v nej nachádzam pôžitok z čítania, estetický zážitok, radosť z práce so slovom a množstvo autorskej invencie. ... A práve vďaka fantastike som si vybudoval aj vzťah k tomu, čo sa občas nazýva vysokou literatúrou. Autorsky ma SF priťahuje z jednoduchého dôvodu: okrem iného je pre mňa spôsobom uvažovania o histórii, o politike či o tendenciách vývoja (stredoeurópskej) spoločnosti."
O objavovaní či videní fantastiky v každodennom živote ma poučil Matúš "Loki" Hyžný, paleontológ, šéfredaktor fanzinu Athelas, ilustrátor a známy tolkienofil: "Na fantasy ma kedysi priťahovali nové svety, neskutočno, možnosť existencie mágie v každodennom živote, prehliadky ťažkoodencov, hony na drakov, zaujímavé rasy, tajomné kraje... A potom som zistil, ze naša vlastná realita je občas vskutku neskutočná, že každý deň v sebe môže mať viac mágie, ako starý čarodejník pod klobúkom, že za rytiermi a ozbrojencami stačí zájsť do miestneho múzea, alebo si prelistovať knižku o bitke pri Kreščaku, že draci žijú ešte aj dnes, hrabú k sebe, sú strašne lakomí, alebo naopak veľmi krásni, vznešení a cnostní. Tajomné rasy? Čo človek, to individualita a niekedy mám pocit, že samotní ľudia sú konglomerátom aspoň tuctu rás, koniec koncov autori fantastiky vždy čerpajú len a len z nás samotných. Ostávajú tajomné kraje... ale ruku na srdce, už si objavila všetky čarovné zákutia vlastnej krajiny? Teda aby som to zhrnul, fantastiku čítam asi preto, lebo najlepšie odráža nás samotných v našom vlastnom svete..."
No a Marek "Hyena" Eliáš, autor kratších fantastických diel i divadelných hier moju menšiu anketu na záver krásne zaklincoval a na otázku prečo fantastika?, odpovedal veľmi stručne:
"No lebo fantastika má jedinú hranicu: ľudského chápania. Inak je neobmedzená, a tak môžeme lietať!"
Svätá pravda! Poďme na to!
V perexe aj v článku som na ilustráciu použila diela slovenskej fantasy maliarky Martiny Pilcerovej
