Pripomínam, že poviedky sú na internete, časopisei u mňa v abecednom poradí a v rámci súťaže súrovnocenné.
Daniel Klimek: Bentonov svet je ľahko predstaviteľnoumožnosťou v pretechnizovanej budúcnosti. Už dnes mnohí hlásajú, žev modernej civilizácii sa ľudia stále viac navzájom odcudzujú. Životnýštýl nechutne bohatého človeka plus jeho dobrovoľná izolácia vo vlastnom sveteposkytuje dostatok priestoru na vypĺňanie bežných, no i zvrátených predstáv bezpotreby argumentov.
Myšlienku teda nepovažujem za príliš originálnu a záverpoviedky mi miesto pointy poskytol skôr doplnenie celkového profilu hlavnejpostavy. Niekedy ma iritovali príliš podrobné opisy situácií i postáv - autor by mohol tvrdiť, že v rámci kontextu bol presný opis dôležitý, alei tak si myslím, že čitateľ si ľahko sám predstaví dve krásne, ale odlišnéženy i tú tretiu, semetriku, bez detailnej charakteristiky.
Soňa Lantajová: Tri oriešky pre Adama Smitha. Anitáto poviedka neuspokojila moju túžbu po niečom fascinujúcom. Samozrejmenedokážem poviedky zhodnotiť na úrovni porotcov, ani sa o to nepokúšam,vnímam texty skôr emotívne než racionálne. No toto nebola moja šálka kávy.
Odľahčenému príbehu nezvyčajného superhrdinu nechýba snaha o vtipnosť,ktorá asi v polovici prípadov aj funguje. Opakujúci sa motívs bizarnými osloveniami milovanej osoby sa rýchlo ošúcha, nov záverečnej vete poviedky sa vráti ako zlatý klinec a vylúdi úsmevna tvári. Okrem toho mi však forma i obsah dielka asociovali adolescentova nebolo to spôsobené len vekom Adama a Mony.
Darca spomienok Moniky Michalovovej je víziou, vktorej ľudstvo postihla čudná epidémia úplnej straty spomienok na vlastný života zdravý človek môže v duchu hesla „Darujte spomienky. Darujteživot" pomôcť postihnutým.
Táto poviedka je zvláštna tým, že mi pripomenulahneď niekoľko hollywoodskych filmov (a dokonca jednu starú slovenskúhumoristickú poviedku). Neviem, či môžu mať niečo spoločné s inšpiráciouautorky, no toľkokrát použitý motív (aj keď na rôzne spôsoby) straty spomienokči vlastnej identity ma už vôbec do pomykova neuviedol.
Darcu spomienok považujem za dobre mierenú (veď je vofinále) komerčnú strelu do mainstreamového terča v duchu úspešných sci-fipočinov na poli vizualizácie chmúrnej budúcnosti.
A potom to konečne prišlo - Stredne veľký modrývtáčik od Zusky Minichovej - krásna, zrelým a ustáleným štýlomnapísaná bájka, rozprávka i mrazivý fantastický príbeh v jednom.O tom, že lietanie nie je pre každého, že nič nie je zadarmo a ajčarovné bytosti nemusia rozdávať svoju magickú moc nezištne.
Nečudo, že meno Zusky Minichovej rezonuje v slovenskomfandome už niekoľko rokov a získava si stále väčšiu popularitu. Naposledysom od nej čítala poviedku veľmi dávno a tá mi tak nesadla. Podľa toho,akú predstavu som si o Zuske Minichovej ako osobe vytvorila z jejodpovedí pre anketu o nových literárnych štýloch, predpokladám, že ju asimoje prirovnanie nepoteší, ale Stredne veľký modrý vtáčik mi pripomenulnedávno čítaných Anansiho chlapcov od Neila Gaimana. A z môjhopohľadu je to rozhodne poklona.
Scarlett Rauschgoldová: Staničná ulica je úsmevnoufantasy poviedočkou, ktorá ma takisto očarila, aj keď tak... postupne. Hneďv úvode som dostala šok z výrazu „Avšak čo to? Klop, klop,klop..." a chvíľu som nemohla rozdýchať arómu materskej škôlky. Okremtoho ma v prvej polovici rozčuľovalo časté opakovanie slovi opakované vysvetľovanie skutočností. Rovnako banálne sa mi zdalozdržiavať sa jednotlivými zdôvodneniami (prečo sa prostitútka prechádza poprikrčme a stanici a prečo nezarobí ani pri jednej), ktoré sa dajúelegantne zhrnúť.
Áno, poviedka je o prostitútke. Ľahkej žienke, ktorá sav upršanej noci prechádza po vyľudnenej ulici s new weirdovskouatmosférou a odrazu sa prenesie niekam úplne inam. Veľmi jednoduchý námetcestovania v priestore by mal v kombinácii s vyjadrovacímiprostriedkami podľa môjho skromného názoru dosť ďaleko ku kvalitnej poviedke.
Ale, je tu ešte niečo...
Keď sa prehryziete cez prvú polovicu, rozveselí vás ľahkýdetektívny nádych zápletky, podaný trochu infantilným, trochu obmedzeným, alezároveň bystrým rozumčekom hlavnej hrdinky, ktorá je možno nevzdelaná, aleživotaschopná a nie hlúpa, a dokáže si uvažovaním zrátať dve a dvea zároveň vďaka raciu nepodľahnúť panike - to všetko jej slúži ku ctia vyvoláva sympatie. No a záverečné vyvrcholenie - je opäťjednoduché, no pôvabné a čiernohumorné.
Staničná ulica je proste milučká poviedka, aj keď... má rezervy.
Už podľa predchádzajúceho textu vidieť, že naozaj oslovilima iba dve posledné poviedky.
Svoj hlas na Cenu Fantázie 2006 som udelila ZuskeMinichovej, pretože Scarlett Rauschgoldová ma síce pobavila, ale priznám sa, žepomerne lacno. Kdežto Zuska ma zaujala i nadchla a jej štýlu nemám absolútne čo vyčítať.
