Po mrazivej ceste v tesnej blízkosti nábrežia Dunaja sme dorazili k inchebáckej hale C, zhodili bundy do šatne a išli sa poobzerať. Improvizované štúdio vyzeralo na prvý pohľad citeľne menšie, než sa zdá na obrazovke. Okrem toho bolo z väčšej časti prázdne. Diváci posedávali na schodiskovom lešení umiestnenom v 180 stupňovom uhle okolo pódií. Prišli sme asi o trištvrte na osem a do ôsmej prebiehali posledné zvukové a obrazové skúšky. Zberatelia podpisov a kontaktov s celebritami by si prišli na svoje, pretože v atmosfére príprav bolo ľahké zamotať sa pod hľadisko a niekoho odchytiť. Po uvoľnení finalistov z pódia si fotografka vzala do parády tri kočky (tuším Vierku, Natáliu a Dominiku ), aby sexi pózovali pre hlavného mediálneho partnera. Podľa ich reakcií sa dá usudzovať, že ich to zatiaľ baví.
Potom sa všetci rozpŕchli a čas ubiehal s preskúšavaním techniky a dolaďovaním pravidiel.
No hľadisko zostávalo nezaplnené a energický mladík s pásikmi na modrom tričku, čo má asi na starosti "public affairs" všetko obhliadal, pobehoval a separatistov z bočných sekcií rezko presádzal do stredu. V telke musí aj Rozhodnutie pôsobiť ako plné ľudí. Podľa účastníka nedeľného večera sa to nedá porovnať. Štúdio bolo vtedy natrieskané a s rozsádzaním nebol problém. Možno nebolo najšťastnejšou voľbou presunúť vyhadzovanie na nasledujúci a navyše pracovný deň.
Sediaci za porotou dostali jasné pokyny: "Nezívať, nežuť žuvačky, nekývať do kamery! Kto zakýva, ide von!" Modré tričko si prezrel osadenstvo kritickým okom a lakonicky dodal: "Možno vás ešte budeme presádzať."
Takzvaný kotol medzi hlavným pódiom a "promenádou" bol však stále takmer prázdny. Takže zaznela ďalšia výzva: "Vy čo prichádzate si ani nesadajte a poďte sem dolu do kotla."
Keď čas opäť pokročil a situácia sa príliš nezlepšila, nastala chvíľa na vyjednávanie: "Nehanbite sa, príďte dolu, miesta máme dosť."
O ďalších pár minút:
"Mám pre vás ponuku. Každý, kto príde dolu do kotla, dostane podpiskartu. Ostatní nedostanú. Je to dobrý biznis, my sme tu pre vás, aj vy nám môžte pomôcť."
Taktika príliš nezabrala, ale kotol bol napokon asi spolovice plný a keď sa mládež kúsok rozostúpila, vyzeralo to v norme. Organizované boli len fanúšičky Martina Konráda s veľkými alobalovými písmenami KONRY v rukách.
Ešte si otestovali silu nášho potlesku a už v reproduktoroch znelo odpočítavanie do začiatku.
5 minút... 3 minúty...
O "zábavu" tesne pred začiatkom prenosu sa nám trom postaralo kuriózne intermezzo, keď sa mi z lavičky vyvalila otvorená kabelka. Môj mobilný telefón sa ladným pohybom zošmykol po sieťke pod sedadlom a zahučal rýchlosťou voľného pádu pod lešenie hľadiska. Myslela som, že je s ním amen.
Zo šoku a niekoľkosekundovej bezradnosti ma prebrala Kissi, keď ma duchaprítomne usmernila: "No choď ho dolu hľadať!" Viac mi nebolo treba, preplachtila som okolo uvádzačiek a valila sa pod lešenie. Lanovú zábranu som prekročila a zočila môjho záchrancu (ešte o tom nevedel). Zdvihla som ruky v geste "Stop!" a z voleja sypala:
"Prosím vás, môžete mi pomôcť? Spadol mi pod lešenie mobil."
Chladná reakcia znela: "A kde je?"
Vzrušením zadýchaná odpoveď: "Pod béčkom."
Možno som ho vystrašila prebytkom panickej vášne alebo nakazila zápalom... no zdolaný pohľadom na scénku s hysterickou ženskou (viem si ju fantasticky predstaviť v nejakej absurdnej poviedke Mareka Eliáša) sa chytil odovzdane preliezať trubky. O malú chvíľku už hlásil:
"Vidím ho, svieti!"
"Vážne? ... Super!"
Doniesol mi ho celý, len s odpadnutým krytom a odškerenou baterkou. Véčko naozaj svietilo a fungovalo. Po dopade sa síce otvorilo, ale ten krásny velikánsky displej nemal ani škrabanec. Mladý muž sa za ten čas zmenil na celkom príjemného človeka, myslím, že najskôr vďaka mojej panike a jeho dobrému jadru bol nakoniec celkom spokojný, že niekomu nezištne a promptne pomohol.
Ale späť k tej Superstar. Na sedadlo som sa stihla vrátiť pred začiatkom (ešte sme aj telefón ošetrili) a čoskoro sme šli naostro. Verte mi, naživo to nemá ten lesk ako v telke, ale zase človek môže pozorovať aj dianie mimo kameru.
Spievanie ťažko môžem posudzovať, pretože spoločná pieseň Dotkni sa hviezd šla opäť na playback (ako káže licencia) a okrem toho sa iba moderovalo a rekapitulovalo. Zábery na finalistov zblízka a rekapituláciu sme mohli sledovať na dvoch veľkých obrazovkách zavesených v kútoch pódia. Okrem toho sme nemali tušenie, ktorý záber vidia diváci doma.
Pred príchodom na túto parádu som bola vcelku zvedavá, čo sa deje počas reklamy. Tu a tentokrát sa neudialo nič zvláštne. Finalisti sa na pódiu trochu prehrabávali a posypávali striebornými konfetami, posadali si na ten modrý improvizovaný gauč a pani maskérka sem-tam kohosi pripudrovala. Porota sedela a Paľo s Darou sa občas rozprávali.
Po reklame začalo rozhodovanie. Som si istá, že finalisti netušili výsledok, ako si možno myslia niektorí pochybovači, pretože ich nervozita bola nefalšovaná. Všimla som si, že Vierka Berkyová sa hrbí a Marcel Berky každého chalana, ktorý pribudol medzi šťastlivcov naľavo, chlapským gestom objal a so zaťatou päsťou potľapkal po chrbte.
Keď publikum nespolupracuje alebo všetko ide podľa plánu, asi podvedome, no veľmi rada vyvolávam spontánnu neplechu. Ako zázrakom sa mi to podarilo aj na takejto pompéznej akcii. Po poznámke Paľa Haberu:
"Už nás toľko nenapínajte, lebo tu porodíme"
a Lacovej svižnej reakcii "A nebude to Dara" som sa nahlas zasmiala a zatlieskala. Na moje prekvapenie sa okamžite pridala celá sála a spontánny aplauz na chvíľu uvoľnil napätie.
Alex Zelezníková vypadla a nasledovala jej posledná pieseň. Nástup dobrý, druhá tretina výborná. Naživo znela tak perfektne, že by jej aj Paľo Habera mohol zložiť kompliment. V tretej tretine pesničky síce totálne "ujela" a bola asi tri sekundy pozadu, ale mám silný dojem, že to malo niečo spoločné s vytrhnutím odposluchu počas predchádzajúceho objímania sa s ostatnými súťažiacimi.
Vzápätí Adela s Pycom uzavreli program a všetci začali vstávať.
Utekali sme ešte na záchod, lebo vonku nás čakala studená noc. Z jednej kabínky som počula rozhorčenú dievčinu "Nechápem ako môže niekto očúrať sedátko!" Súhlasím. Tiež sa nad tým často pozastavujem.
Jediné, čo mi trochu pokazilo zážitok bol prísediaci chlapík, ktorý skoro bez prestania podupával. Nemám rada nervákov. Keď sedíte s nimi na spoločnej lavici, prenášajú nervozitu aj na vás.
Poznámka: priama reč uvedená v článku nemusela prebehnúť presne v tomto znení, nemám totiž dobrú pamäť na hovorené slovo. Pokúsila som sa prednesené tlmočiť čo najvernejšie.
