Pre každého knihofila, readaholika a fantastu sú tieto antológie výletom za novým dobrodružstvom objavovania neznámych autorov i motívov. Navzdory edičnému zaradeniu to zďaleka nie je iba new weird či mestská fantasy, ale celá škála tém, ktoré sa do čistokrvných sci-fi alebo fantasy zostáv nedostanú, pretože sa tam akosi nehodia (napokon aj preto, že antológií zahraničnej fantastiky zase až toľko nevychádza) . Ako editor v úvode k prvej zbierke píše, jeho zámerom bolo predstaviť modernú fantastiku v čo najširšej a často veľmi neobvyklej podobe s dôrazom na čo najväčšiu rozmanitosť. To sa mu rozhodne podarilo.
Po otvorení ktorejkoľvek časti poviedkových antológií vytvorených Martinom Šustom si každý čitateľ musí všimnúť, s akou dôkladnosťou i starostlivosťou k nim pristupoval. Každému príbehu predchádza príhovor editora, uzaviera ho reakcia samotného autora a jeho medailón. Zberateľ sa tak postaral o vyčerpávajúce informácie o pozadí poviedky aj spisovateľa. Na konci knihy nechýbajú informácie o prekladateľoch poviedok. Tomu hovorím výbava!
Ako to už so zbierkami poviedok býva, nie každá každému sadne, ale ako sám Martin Šust uvádza: "...ačkoli z reakcí čtenářů už jsem se dávno poučil o tom, že pro každého je dopad jednotlivých příběhů jiný. Právě tahle různorodost je pro mě jako editora tím nejzajímavějším a přiznám se, že se rád snažím sestavit antologii či magazín tak, aby se můj osobní vkus pokud možno proťal s co nejširším spektrem vkusu čtenářského." (Trochu divné kusy 2, s.361)
Bohumilá snaha, pán Šust, i keď svoju pečať nezapriete, čo je však prirodzené (napríklad mám tušenie, že pri zostavovaní TDK 2 ste boli možno čerstvo, ale určite riadne zaľúbený;-) , ale aspoň sa vám podarilo pozbierať naozaj všakovaké kúsky so širokým rozptylom tém (predovšetkým v prvej zbierke).
O tom, čo všeličo čitateľa po obsahovej stránke v poviedkach postretne, sa stručne dozvie z obálok zbierok, preto sa viac zameriam na celkové pôsobenie vybraných diel. Som už raz taká, že často dokážem lepšie sformulovať abstraktné názory na literárny text, než zhrnúť jeho dej.
Trochu divné kusy 1
Prvé divné kusy som čítala dávnejšie, takže detaily sa z pamäte vymazali a spomienkam sa obrúsili hrany. Opíšem zopár tých najvýraznejších, no čitateľom odporúčam prelúskať knihu celú. Každý text je výletom do zaujímavých končín fantastiky. Trochu divné kusy sú ako tá americká bonboniéra - každý bonbón inej chuti, ale vždy je to prekvapenie. Komu by to na navnadenie bolo málo, môže si prečítať vyčerpávajúcu recenziu Ondřeja Jireša.
China Miéville : Familiár - poviete si, "jasné, že by tá nespomenula Miévilla, také nemôže byť":-) Ale Familiár patrí k základom new weirdu a je to naozaj výborná poviedka. Ňou si u mňa kedysi dávno (už po Nádraží Perdido ) China potvrdil pozíciu idolu. Ešte pred TDK som ju čítala v časopise a odvtedy ma stále ohromuje všetkým od surového obsahu, cez sugestívnu formu až po svoju bezhraničnú fantáziu, živelnosť i pointu.
"Po celý den a noc se familiár učil. Potkával na cestách drobné savce. Našel hnízdečko myší a prohlédl si jejich tělesné partie. Z ocásků si udělal chápavá tykadla, naježil se fousky, vylepšil si oči a naučil se používat uši. Vše, co našel, srovnával s prachem, stébly, vodou, větvičkami, rybími kůstkami a promočenými odpadky: naučil se myš.
Se soustředěnou fascinací se naučil nové uši. V zahradách si hráli mladí Londýňané a familiár zůstával ve skrytu a poslouchal jejich slangové promluvy. Vnímal strukturu jejich přerývaného štěkotu.
V zahradách objevoval predátory. Sám byl velký jako kočka a někdy se na něho vrhali psi a lišky. Na krunýř z láhve už byl příliš velký, rozrazil ho a místo něj se naučil bojovat. Drápal porcelánovými střepy, hřebíky a šroubky - nikoli vztekle, ale s neměnným blaženým zájmem. Na svých početných nohách z odhozených krámů se pohyboval s nesmírnou jistotou. Pokud útočník dostatečně rychle neutekl, familiár se ho naučil. Použil ho. Měl ostrá zakončení prstů, zhotovená ze psích zubů." (China Miéville: Familiár, TDK 1, s. 174)
Jeffrey Ford : Zmrzlinová říše - synestézia je pre nás normálnych taká nepredstaviteľná porucha, a predsa - po prečítaní Zmrzlinovej ríše som sa cítila k jej pochopeniu oveľa bližšie i bez osobného prežitku. Cenu Nebula za rok 2003 mala táto poviedka plne zaslúženú - hlavný hrdina v prvej osobe nielen fascinujúco opisuje samotnú synestéziu, ale neskôr aj výnimočný zážitok, ktorý ho v súvislosti s ňou stretne.
"Je možné, že kdysi v dávné minulosti byli naši prapředci naprosto synestetičtí, dotýkali se, slyšeli, čichali a viděli vše najednou: v každé konkrétní události se jim mísila smyslová paměť ze všech vjemů, aniž by v hodnocení dostal přednost jeden z pěti vstupů, jimiž se na nás valí "realita".
Vědecká vysvětlení, nakolik jsem s to jim rozumět, se dnes zdají být logická, ale když jsem byl malý a vykládal jsem rodičům, jak šeptá vinyl, jak voní purpur a jak se otáčejí modré kotouče zvuku kostelního zvonu, báli se, že mám nějakou vadu a že mi hlava přetéká halucinacemi jako opuštěný dům strašidly." (Jeffrey Ford: Zmrzlinová říše, TDK 1, s. 187-188)
Jeff VanderMeer : Proměna Martina Lakea vo mne zanechala spomienku na silné momenty, ale aj príliš pozvoľný začiatok a nezáživnosť väčšej časti poviedky. Pre účely tejto recenzie som si ju trochu osviežila.
Má new weirdovskú mestskú atmosféru, ale okrem umiestnenia do fantazijného sveta je paralelná s našou realitou a spoločnosťou. Mozaika príbehu sa postupne tvorí z náhľadov do kritického obdobia hlavného hrdinu, tuctového maliara Martina Lakea, z ktorého sa prakticky "cez noc" stane úspešný a slávny umelec, striedaných esejami umeleckej kritičky opisujúcej a hodnotiacej jeho najvýznamnejšie diela. Ucelený obraz o tom, čo sa vlastne udialo a čo je pointou príbehu tak získame až na konci poviedky a úplný význam dokonale pochopíme pri čítaní doslovu Jeffa VanderMeera, ktorý je (na rozdiel od iných autorských dodatkov;-) jasný a úplne k veci. Prezrádzať viac by odo mňa nebolo fér.
Fanúšikovia tohto autora si aj opisných pasážach užívajú jeho pomalé tempo a štýl, ja sa priznám, že ma občas nudí. Znie to teda ako paradox, že táto poviedka je zároveň jednou z najzvláštnejších divných kúskov? Prečítajte si a uvidíte.
Paul Di Filippo: Rok v lineárním měste je príbehom obyčajnej skupinky mladých ľudí žijúcej v neobyčajnom meste tvorenom jedinou širokou triedou, tiahnúcou sa na oboch koncoch až za obzor. Pokiaľ až? To nikto zo súčasných obyvateľov nevie, i keď kolujú rôzne historky.
Z vyčerpávajúceho doslovu Paula Di Filippa je zrejmé, že táto novela, zaberajúca v zbierke 58 strán, mu vyšla presne podľa jeho zámerov. Napriek tomu, či skôr práve preto v konečnom dôsledku nenaplnila všetky moje očakávania. Autorovi sa určite podarilo zložiť ňou hold postupom spisovateľských legiend, ktoré spomína a podarilo sa mu napísať pútavý príbeh z komplexne vybudovaného sveta - zvládol to až tak dobre, že mi v závere chýbalo nejaké ukončenie... alebo pokračovanie... niečo, čokoľvek. V texte sa našli aj nudnejšie časti, ale príbeh ma vtiahol a mala som pocit, že ma autor trochu ošálil, keď také malé majstrovské dielko bez varovania náhle skončilo vo chvíli, kedy sa to nepatrí. Akoby niekto zatiahol oponu - divadlo pokračuje, ale vy už nič nevidíte. Následné prečítanie autorových slov, že čo sa týka osudov postáv, presne takúto bohatú, ale neurčitú skicu smerujúcu odnikiaľ nikam (ako Lineárne mesto?) zamýšľal vytvoriť, mi už útechu neprinieslo. No i tak bola zaujímavá :-)
V nasledujúcom článku pokračuje recenzia druhým zväzkom Trochu divných kusov.
ed. Martin Šust: Trochu divné kusy 1 (Laser-Books, 2005)
ed. Martin Šust: Trochu divné kusy 2 (Laser-Books, 2006)
ed. Martin Šust: Trochu divné kusy 3 (Laser-Books, 2007)
