Témou 24. ročníka "medzinárodného stretnutia priateľov a priaznivcov sci-fi, fantasy & hororu, hier a moderných technológií", skrátene Fénixconu 2008 boli Muž a žena. Podľa názvov prednášok ako Kde sa muži vyzliekajú, Úloha sukně v dobrodružné literatuře, či Souboj mečem v pochvě aneb fantastiční hrdinové pod jednou houní asi sami dokážete posúdiť, že sa opäť stretla elita českého i slovenského fandomu, aby si v maximálne uvoľnenej atmosfére poprednášala, popočúvala, podiskutovala a hlavne sa dobre bavila.
PIATOK
Napriek celému voľnému dňu sme z domu na Fénixcon vyrazili popoludní a k hotelu Avanti dorazili až okolo pol piatej. Lenka s bratom cestovali vlakom a prišli len o 20 minút neskôr :-) Tak sme sa scukli, že ideme čo-to pojesť. Nezorientovaní sme zakotvili v prvej pizzerii a vyflajsli asi 200 Kč na osobu za večeru. Ale bolo nám fajn.
Zahájenie sme samozrejme zmeškali, sľubovaný Mikuláš sa síce pohyboval vo vestibule aj s čertom, ale radšej som sa mu vyhýbala v obave, že by na mňa zaútočil s nejakou infantilnou požiadavkou typu "zaspievaj alebo zarecituj básničku a dostaneš bonbón". Väčšina ľudí stále nechápe, že niektorí z nás už v trénovaní asertivity postúpili na úroveň, kedy dokážu vysloviť NIE a to skutočne znamená NIE! Špeciálne Mikulášom (a malým deťom) sa ťažko vysvetľuje, že nepoznáte spamäti básničky a odmietate spievať na verejnosti. Mikulášsky bonbón som dostala od Lenky. Aj tak bol príliš sladký, no nemusela som spievať.
Atrakciou na privítanie bola sada grafík, ktoré organizátor a hlavný maskot podujatia - Big Shaman, dostal do daru (mám podozrenie, že má v okolí konania Fénixconu narodeniny). Ťažko slovami opisovať pobavený dojem, ktorý vyvoláva tvár postaršieho bradatého chlapa šikovne zakomponovaná do portrétu Che Guevaru, pápeža Jána Pavla II., Einsteina alebo Mony Lisy... to treba vidieť :-)
Mimochodom - voľný čas medzi aktivitami, ktoré tu budem opisovať, som trávila prevažne motaním sa medzi vestibulom, barom, reštauráciou alebo izbou - tak ako všetci ostatní.
K tliachaniu sa vrátim o chvíľu, teraz prejdem na tému, skutočne sa týkajúcu oficiálneho programu (:-o)
Líviu Hlavačkovú už poznám aj osobne z tohoročného Istroconu a odovzdávania Ceny Fantázie, ale nie preto som mala eminentný záujem ísť na jej prednášku. Hlavnou témou bola totiž smrť. A to nie hocijaká - beletristicky rýchla či filmovo efektná - ale skutočná (slečna je povolaním patologička!). Lívia celú hodinu fascinujúco približovala poslucháčom podrobnosti ohľadom toho, koľko a na ktorých miestach znesie ľudské telo, kým prehrá boj o ďalší nádych. Nečudo, že keď v úvode vyhlásila, že uvíta prípadné otázky a diskusiu, čoskoro začali do vzduchu vystreľovať ruky.
Pýtate sa, čo robí smrť (navyše ozajstná) na sci-fi a fantasy festivale? Nuž nosnou ideou bol vlastne zámer poradiť potenciálnym autorom, ako zabiť svoju fantastickú či historickú postavu tak, aby to z medicínskeho hľadiska bolo naozaj možné a reálne. Prípadne nehnať fyzickú silu jedinca za hranice únosnosti.
Jednoducho - nemôžete za desať sekúnd zabiť postavu bežným škrtením či vreckovým nožíkom alebo dať hrdinovi obojručný meč (= sakramentsky ťažký) do rúk a nechať ho jednou obrátkou vysekať polovicu bojového poľa - a potom očakávať, že vám to niekto uverí.
Na konci som Lívii vyjadrila obdiv a prekvapila ma skromným priznaním, že toto bol jej conový debut. No ohlásila aj pokračovanie prednášok a hneď na budúcoročnom Slavcone 2009 sa bude venovať posmrtným príznakom. Už teraz sa teším a dúfam, že sa jej neujde doobedňajší čas, pretože práve ranné prednášky (rozumej do 12:00) sú tie, ktoré vždy zmeškám.
Po Líviinej dávke najrôznejších spôsobov ako zomrieť bolo síce už pol jednej v noci, ale ešte som sa zatúlala do druhej prednáškovej sály, kde sedeli len štyria ľudia, vrátane prednášajúceho. "Fajn," povedala som si, "akurát niečo na relax." Prišla som na záver seansy Ondřeja Netíka, ktorej pôvodný obsah som síce nepochopila ani dodatočne z jeho anotácie v programovej príručke, ale vďaka náhode som vydedukovala, že bola o jeho dvoch fantasy hororoch pre mládež (knižky mal so sebou).
V čase môjho neskorého príchodu sa už reč točila niekde okolo mágie, všehomíru, riadenia osudu a podobných nákazlivých kecov. Staršia pani poťahujúca z elektronickej cigarety a dlhovlasý zarastený "lektor" s ľanovou zásterkou s vyšitým stromom tvorili tábor osvietencov, ktorí prezreli, objavili neskonalé číre šťastie, nekonečný optimizmus, riadia svoj život ktorým smerom sa im zachce (samozrejme k harmónii) a celému tomu mystériu života a vesmíru absolútne rozumejú (42). Ja a veľmi (prirodzene) blonďavý sympatický mladík s čudnou páskou na čele sme boli tábor nepriateľa - skepticizmom, cynizmom a realizmom ochromené bytosti neschopné zahodiť pokrivené (pesimistické) videnie sveta a bosými nohami vstúpiť na žírne zelené lúky slobody s doširoka roztvorenými očami i náručou (a pokiaľ možno aj naivným kravským úsmevom).
Proste nemôžem za to, ale pán Netík ma nedokázal presvedčiť, že ak si vizualizujem prázdnu čakáreň u lekára, uverím tomu a budem si predstavovať, že sa to deje teraz - že tam pri mojom už reálnom príchode žiadna fronta nebude. Neveril mi, že som si už zopárkrát z čistej naivity aj ja (pesimistický cynik) takúto scénku vysnívala a nesplnilo sa. Samozrejme bol problém v tom, že som niečo neurobila správne. To sa musí študovať.
A tak som to skúsila nasledujúci týždeň znova. Nezmestili sme sa ráno s autom na kompu, tak som si úporne optimisticky vizualizovala, že sa kompa po druhý raz vráti a ako sa vezieme. Nevrátila. Kapitán asi nepocítil mentálne vlnenie vysielané mojím vedomím. Nasledujúcu hodinu sme strávili prebíjaním sa cez bratislavskú zápchu.
Keby som do tajov telepatického pozmeňovania prítomnosti a budúcnosti prenikla dôkladnejšie, stopercentne by celý vesmír aj realita tancovali akoby som pískala.
Keď nás uprostred debaty prišli upozorniť, že niektoré miestnosti treba zavrieť, presunuli sme sa do verejnejších priestorov s predsavzatím, že budeme po pauze v diskusii pokračovať. Lenže myšlienkové puto sa pretrhlo a navyše po zistení, že ručička hodín mimovoľne poskočila na 3:30 ráno, sa asi všetci potichu vytratili, tak ako ja...
S týmto klobúkom jednej peknej slečny sme blbli všetci naokolo :-)
SOBOTA
Pôvodný plán na sobotné doobedie bol ísť sa pozrieť do centra Brna. Minulý rok nám to s Lenkou nevyšlo, tak sme si to chceli vynahradiť a nasať trochu vianočnej atmosféry v cudzom meste.
Lenže ja mám vždy pomalý rozbeh. Ešte pomalší mimo pracovných dní a po piatich hodinách spánku ako v tomto prípade som... prakticky nepoužiteľná.
A tak som frfľala a uvažovala o zrušení celej akcie, čo sa mojej účasti týka tak dlho, až som sa pomaly prebrala a dostala na ten výlet chuť.
Vedela som, že čelím potenciálnym katastrofálnym následkom jednak kvôli chladnému počasiu a mizernej imunite (prežila som) a jednak kvôli škaredému otlaku na nohe (čo sa potvrdilo už v prvej tretine cesty, keď sa znova zodrala náplasť aj s otlakom a ten zvyšok som prekrivkala s víziou pohodlného hotela a splnenej povinnosti).
Okrem centra Brna (také normálne) a nejakých vianočných trhov (narazili sme na tie hlavné), som túžila vidieť známe kníhkupectvo Arrakis. Je to brnenská obdoba bratislavského Brlohu a rodné "doupě" organizátorov Fénixconu. Arrakis ma prekvapil maličkými priestormi, ale bolo tam veľmi útulne. Asi takto by som si predstavovala vlastné kníhkupectvo, keby som mala dosť peňazí, aby som nejaké mohla vlastniť, a zároveň nie toľko peňazí, aby mohlo vyzerať úplne podľa mojich predstáv.
Anetka pred Arrakisom :-)
Dobrodružstvo so Zeměplochou
Cestou do mesta sa však pritrafilo (nastalo, prihodilo sa) aj jedno zaujímavé stretnutie, ktoré naštartovalo reťaz udalostí s (akým, to sa dozviete o chvíľu) koncom.
Oným človekom bol Janko Žižka, neoficiálny, ale tvrdohlavý fotograf snáď každého existujúceho conu a miláčik všetkých coňáčiek, ktoré už majú dosť rozumu, aby venovali svoju pozornosť aj mužom, ktorí nevyzerajú ako hlavný hrdina filmu Súmrak a sú starší ako Daniel Radcliffe. Takže tohto Janka som pozdravila zmesou nefalšovanej lásky a rovnako nefalšovanej namrzenosti, lebo v čase, keď som ja ešte premietala, či dokážem prejsť križovatku pospiačky, on už sa vracal z výletu, nechutne svieži a plný energie.
Opýtala som sa ho, čo vie o tom, že súčasťou čítačky prekladateľa a veľvyslanca Zeměplochy, Jana Kantůrka, bude krst audiokníh... (Písala som o nich v článku Zeměplocha do ucha.) Trafila som klinec po hlavičke! Zistili sme, že máme s Jankom spoločnú vášeň a na otázku, či sa na krste budú dať audioknihy kúpiť, vehementne zareagoval: "Neviem, ale ja som si ich už pre istotu kúpil. U Barviča a Novotného ešte určite majú."
Lenže u Barviča a Novotného mali len dve z troch kníh (táto sieť kníhkupectiev má v centre Brna síce dve predajne, ale to som zistila neskôr). Prvú a tretiu audioknihu sme hneď kúpili, chýbajúcu už mali len o kus ďalej v Bontone, o 50 Kč drahšie. Reku, zožerte si, buržuji, my uvidíme a nejako poriešime.
V každom prípade, Lehké fantastično sme nezohnali a vydavateľ urobil tú nepochopiteľnú chybu, že na krst nepriniesol nič. Aspoň nie na predaj.
Netušiac, či chýbajúcu vzácnosť zoženiem na Slovensku (kedy) a v duchu hesla "pane bože daj, ale hneď", vzala som rozum do hrsti a šla otravovať priamo Šamana. Ten ma dohodil rovno pred vydavateľa Pavla Koutského, ktorý sa zamyslel a povedal, že on by tu mal mať jednu sadu so sebou. Pôjde po krste okolo piatej na izbu, vyzdvihne tam tú moju vytúženú druhú časť a že sa mu mám ešte pripomenúť.
Veru som sa pripomínala, ale nakoniec nepomohlo nič. Keď som - žmoliac v ruke pripravených 300 českých korún - orlím zrakom zaznamenala, že konečne vystúpil z výťahu s niečím povedome farebným v ruke, oznámil mi, že mu to museli zle zabaliť, lebo tú prvú a tretiu časť má, ale druhú e-e. A mala som po vtákoch.
Pri tom som si síce stihla všimnúť, že druhý muž, čo vystúpil z výťahu, odchádzal opačným smerom a v ruke niesol kolekciu audiokníh, najskôr organizátorom do tomboly - ale čo z toho?! Aj keby bola moja dedukcia správna, vyhrať jednu konkrétnu vec z tomboly je ako snívať, že sa vydáte za arabského šejka, vyhlásite v Ománe demokratické voľby a stanete sa tam prvou ženskou prezidentkou - ešte v tomto tisícročí.
Nemám v úmysle robiť revolúciu niekde, kde majú 50 stupňov v tieni, takže som sa snažila na Lehké fantastično dočasne zabudnúť a riešiť problém neskôr. Priateľ videl, že som sklamaná, a vyhlásil, že v nedeľu ráno zbehne do centra, aby Zeměplochu skúsil zohnať u toho druhého Barviča a Novotného. Zlatíčko, len čo je pravda.
No... nebudem to ďalej naťahovať... volajte ma bosorka alebo lucky bastard, ja som tú poslednú audioknihu vyhrala! Vááuuu!
Teda, aby som bola presná, vyhral ju môj priateľ. Jeho číslo to bolo, ktoré vytiahli. Jedno jediné, zo stoviek iných, na jednu konkrétnu cenu! A neťahala sa celá kolekcia, ale audioknihy samostatne - a vyhrali sme Lehké fantastično, tú jedinú, ktorá nám chýbala! Neuveriteľné!!!
Mimochodom, okrem toho som už zo všetkých serióznych i bláznivých cien (a že ich spolu bolo na tri hodiny žrebovania!) vyhrala iba jedno firemné tričko.
Tomu hovorím keď motyky strieľajú. Nevraviac už o neodmysliteľnej prítomnosti nenávideného maskota fénixconovej tomboly, ktorého budem prezývať Brnenský žnec. To je taký zhrbený mladý muž s nenápadným úsmevom, ktorý každý rok nakúpi tombolové lístky za tisíc až 1500 korún a potom si chodí pre každú tretiu cenu - keby si aspoň sadol dopredu! Ale nie, jeho baví kráčať uličkou slávy, keď naňho všetci závistlivo zazerajú. Na druhej strane je aj zdrojom zábavy, pretože je známy fakt, že keď už tragika presiahne určitú úroveň, mení sa na komiku. A tak ostatní účastníci začínajú strúhať žarty pri každej ďalšej výhre, ktorá zadá aspoň minimálnu šancu na vtip. Pre mňa bola vrcholom určite ručne vyrobená drôtená dámska elfská čelenka, ktorú vyhral ako inak - Brnenský žnec. Najprv sme všetci vybuchli, keď sa opäť postavil zo stoličky a keďže to zatiaľ nikomu nenapadlo, zahučala som "Nasadíť!" Musím uznať, že chlapec má predsa len niečo do seba, lebo si ju naozaj nasadil a chodil s ňou na hlave až do konca tomboly :-) Pri tom sa spokojne usmieval.
Nabudúce dúfam príde rovno s báglom, aby si tú úrodu odniesol bez problémov.
To je on, Brnenský žnec, pri preberaní ďalšej ceny od Šamana.
NEDEĽA
Po nočnej tombole čas tak pokročil, že okrem záverečného poflakovania sa medzi ľuďmi si už nič nepamätám. Vytrvalejší jedinci vraj ukončovali sobotný program v nedeľu nadránom, padafky ako ja o takom čase už mali bližšie k vstávaniu a fantastickým raňajkám.
Raňajky sa kupovali vopred vo forme kupónu za 140 Kč a jedny mi síce ušli, ale keď som od Lenky počula, aký je to božský spôsob naštartovania dňa, okamžite som si ich objednala aspoň na nedeľu. Nebíčko! Voľný bufet s kvalitnými džúsmi, kávou, pečivom, párkami, slaninkou, vajíčkami, sladkým, slaným, rybami... na čo si človek pomyslí. Napráskala som sa doplna, kliďánko pomaličky sa kŕmila a vychutnávala čaro chvíle.
Potom sa šlo domov... a bolo po Fénixcone.
Pozor - na tento článok priamo nadväzuje galéria z Fénixconu a ďalšia galéria z krstu audiokníh Zeměplochy. Foto © Rafko
Pozn.: V texte sa nachádzajú odkazy na knihy previazané s províznym systémom kníhkupectva Martinus. Nebojte sa, nijako to neovplyvní cenu kníh, ani moju celkovú životnú úroveň ;-)
