Pred dvoma rokmi približne v tomto čase som dostala šialený nápad - kúpiť si psa. Po návrate z Islandu som trčala doma, nezamestnaná, frustrovaná a smutná. Už dávno som si hovorila, že keď raz budem mať na to podmienky, určite si zaobstarám psíka. Medzitým sa to zmenilo na "keď budem na dôchodku", pretože sa zdalo, že podmienky sa skôr asi nesplnia. Ale človek mieni...
A ako sa mi to občas stáva, v priebehu pár dní som bola myšlienkou na šteniatko posadnutá. Vysnívala som si maličkú čivavu. Čistokrvné psíky sú veľmi drahé, tak som pátrala v inzerátoch, kým som nenašla niečo lacnejšie. Bola som ochotná obetovať zvyšných pár tisíc z islandskej železnej rezervy. Po niekoľkých dňoch hľadania a telefonátov prišli e-mailom fotky dvoch čiernych šteniatok, súrodencov - čivaviek, ktoré mali vady krásy, pre ktoré bola ich cena znížená na polovicu. Čierny psíček mal krásnu srsť a snehobielu náprsenku, ale mojím cieľom bola fenečka - pretože psie kočky sú vraj prítulnejšie - tak som zvažovala. Psíkova sestrička vyzerala obyčajnejšie, no bola nemenej sladká s maličkými uškami a plachou tváričkou s detským šteniatkovským výrazom. Dnes veľmi oceňujem aj to, že nemá pipíka, lebo by jej zaberal celé bruško, ktoré tak radi hladkáme:-)
Bola to láska na druhý pohľad, bola som zbláznená a o pár dní sme pre ňu frčali až do nejakej dediny pri Leviciach.
jej prvá fotografia, ešte od pôvodných majiteľov
vtedy bola tak do dvoch dlaní :-)
Meno bolo jasné skôr než som ju prvý raz uvidela. Esja. Islandské pohorie hneď za Reykjavíkom, na ktoré som sa niekoľko mesiacov dívala každý deň z okna. Úchvatný, premenlivý výtvor prírody, moja intímna spomienka na Island a zároveň originálne meno pre nové zvieratko, ktoré som sa chystala milovať a ochraňovať.
Peňaženka zakrvácala a ja som si s materinskou nežnosťou, no zatiaľ aj rozpačitými pocitmi ako to zvládnem, odvážala do Bratislavy dvojmesačné ustráchané dievčatko. Aby to nešlo celkom hladko, už pri preberaní som si všimla, že jej mama je na čivavu trochu priveľká a hneď prvá návšteva u zverolekárky potvrdila, že "toto určite nie je čivava!" Vzhľadom na vysoký finančný obnos som bola rozladená, zúrivá i sklamaná. Možnosti boli dve - zmieriť sa a nechať sa podviesť, alebo vrátiť psa. Majiteľom som okamžite telefonovala. Poradili sa a boli ochotní vziať psíka späť a/alebo vrátiť peniaze. Nebola som pevne rozhodnutá, až kým sme o dva dni nedorazili k chovateľom "čiváv"...
Srdiečko ma bolelo a so skrývanými slzami v očiach som si uvedomila, že im to krehké stvorenie už nemôžem nechať. Pôjde k výkupcovi, ktorý ju predtým nevzal kvôli predkusu? Alebo k novým majiteľom? Budú sa o ňu dobre starať?
Priateľ sa na moje prekvapenie (veď sú to starosti navyše a moje výmysly) prihovoril za, vraj aj on priloží ruku k psovi... ehm, dielu. Aby som nebola špina, nechala som im tisícku (na benzíne sme aj tak prejazdili možno dve) a druhýkrát sa rozlúčila.
jedna z prvých obľúbených polôh - rozčapiť sa na vankúšik, rúčky pred seba...
. ..a potom rýchlo zaspinkať
A začal život so šteňaťom. Nákupy výbavičky, žrádielka a maškrtiek, očkovanie, registrácia a daň, spinkanie na posteli, hrajkanie sa s malou "bábikou". Ale aj venčenie každé dve hodiny, napriek tomu pocikávanie a kakanie na koberec i na gumolín, nočné budenie a zložitá výchova. Zisťovala som informácie, kedy a ako treba šteňa učiť necikať v byte i poslúchať. Vraj najlepšie do šiestich mesiacov, kým na čoklíka nepríde puberta. Asi dva týždne dostala Esja "bábätkovský čas", kedy som jej prešľapy tolerovala a potom som sprísnela. Je mi jasné, že bola ešte maličká a určite som ju veľakrát vystresovala, keď som od nej žiadala, čo nechcela splniť či ešte nechápala... No postupne nám to išlo stále lepšie.
Koniec-koncov, pán Herriot ma naučil, že človek môže byť psovi dobrým pánom, rodičom i priateľom v jednej osobe a naopak, vzťah sa rýchlo nezdravo vyvinie, ak sa zo psa stane šéf.
malá bábika presne zapasovala do medzery medzi posteľami
a väčšinu svojho prvého horúceho leta si takto vetrala bruško a pritom spinkala
Malý predkus mi nikdy nevadil (dokonca sa jej zúbky vyrovnali, kým vyrástla) a bleskovo som sa zmierila aj s tým, že psíček nie je čistokrvný. Vymyslela som si vlastný termín, pinčivava. Stretla som mnoho ľudí, ktorí ju obdivovali a všetkým som sa bez hanby priznávala, že Esinka je bastard, zmeska s čivavým oteckom a pravdepodobne pinčovo-čivavou mamičkou. Je krásna, múdra a prítulná a to je predsa dôležitejšie než "značka".
Som dávno dospelá a nemusím sa riadiť radami rodičov, ale máme dobrý vzťah a aj kvôli tomu často pociťujem potrebu zavolať domov a poradiť sa, informovať.
Ešte v opojení z plánovaného kroku som sa spýtala mamy, čo by povedala na to, keby som si kúpila psa. "Čo si sa zbláznila, načo ti bude pes?", znela jej prvá reakcia. Vie aká som tvrdohlavá (kto nie je?), tak mi na záver litánie pohrozila, "Rob si čo chceš, ale domov mi psa nedones!"
Samozrejme, že psa som domov skôr či neskôr priniesť musela. Chodím k rodičom pravidelne a kam by som na mne závislé stvorenie asi odložila? Kedysi dávno mala ratlíka moja sestra, kým si to otec nerozmyslel a neprinútil ju zase ho predať. Mamina so situáciou síce nebola najzmierenejšia, ale Matúška chovala paštéčkami a kuracími pľúckami. Dúfala som, že si nájde cestu aj k mojej novej fenke.
Pri prvých návštevách Esje bola výrazne nesvoja, ale ja som sa príkladne starala o to, aby jej psík nezavadzal a nerušil a ona nemala dôvod pripomínať "načo mi je pes".
Občas som nezabudla zdôrazniť, aká je priateľská a snaží sa nadviazať kontakt i keď je odmietaná. Oco ju spočiatku ignoroval alebo utrúsil, že "pes patrí na dvor". Problém však pomerne rýchlo slabol a napokon sa úplne zlomil, keď sme sa po troch mesiacoch nasťahovali späť domov. Dlhoročný vzťah sa rozpadol a s Esinkou sme skončili v Šali. Moja radostná zatiaľ prestala ocikávať koberec, otvorene rozdávala lásku všetkým členom rodiny a líškala a vnucovala sa toľko, že nebolo možné si ju nezamilovať. Dnes mi hocikedy mamina povie, "Choď von a Esinku mi tu nechaj, my budeme spolu pozerať televízku", a ja som spokojná, lebo obe sú v dobrých rukách. Mamina ju mazná, vykrmuje pochúťkami a Esja ju zbožňuje - lozí po nej, líže, žobre, zabáva ju, robí jej spoločnosť a vždy si k nej ľahne na poobednú siestu. U "babky" má dovolené viac ako doma.
Hrá sa s ňou dokonca aj oco, keď má náladu. Zavolá ju k sebe do postele, ona ho poskáče, vyoblizuje a on ju potom strčí pod prikrývku. Celú blízku rodinu, vrátane psej "sesternice" Amy, pozná, a keď poviem magickú vetu "Ideme k babke?", začne šantiť od radosti, prípadne sa stačí opýtať "Kde je dedo?" alebo "Príde Mili?" a Esja okamžite spozornie a ide dotyčného hľadať.
v takejto polohe sa najlepšie drieme na slniečku,
od rozkoše zostane aj jazyk zabudnutý vonku
Zverolekári sú v jej malom psom živote samostatná kapitola. Odjakživa sa ich bála, nebola ochotná sa dobrovoľne podriadiť nutnému zlu a bojovala, čo jej drápky stačili. Ešte ako šteniatko absolvovala operáciu pupočného pruhu a pri štipľavých uspávacích injekciách vyvádzala ako šialená. Neskôr si zapamätala ambulanciu na Velehradskej v Bratislave a začala sa triasť už keď sme vošli do čakárne. Pri poslednom očkovaní pred niekoľkými mesiacmi som skončila s do krvi doškriabanou rukou, vynervovaná, smradľavá od análnych výlučkov a nie prvý ani posledný raz ohromená silou štvorkilového psa. To platí aj pre domáce "ošetrovateľské" zákroky. Najprv sa mi vždy pokúša vyliezť na plecia, potom sa myká, točí, kričí, dychčí... dvaja sa ju snažíme udržať, napriek tomu to často vzdáme, aby pes nedostal infarkt. Občas je to zúfalé. Jediné, čo s vyčítavým pohľadom v očiach vydrží, je čistenie uší.
Takmer rovnako ako zverolekárov sa bojí vody. Od kúpania až po dážď. Prinútiť ju vycikať a vykakať sa počas výdatného lejaku je ťažkou skúškou nervov.
Zato nadovšetko miluje teplúčko. Možno to začalo mojou prehnanou starostlivosťou, ale zvykla si byť pri spaní niečím prikrytá a dnes je na ňu veľmi srandovný pohľad, keď sa teperí pod deku a nadhadzuje si okraj hlavou, aby ju dostala cez seba. To sú momenty za všetky drobné :-)
Po ôsmich mesiacoch "psej dovolenky" som si našla stabilnú prácu, vrátili sme sa do Bratislavy a Esje začal typický život psieho miláčika tráviaceho väčšinu času doma o samote a čakajúceho na páničkov, kým sa vrátia z práce. Po ďalšom roku sme sa presťahovali na dedinu do starého domu. Namiesto venčenia na vodítku medzi činžiakmi má Esinka pre seba celý dvor aj záhradu, behá po vonku koľko chce a okrem výletov k babke nevie čo je obojok a vodítko.
Napriek tomu, že byť nezamestnaný je poriadna mizéria, na tých 8 mesiacov so šťeňaťom rada spomínam. Boli sme spolu takmer nepretržite a i keď teraz sa to možno odráža na Esjinom psychickom strese, kedykoľvek má zostať sama, určite jej prospelo pohodové detstvo :-)
to sa to vyvaľuje, keď je niekto domáci maznák
V apríli mala dva roky, medzitým narástla na 4 kilá, nohy má také dlhé, že keď si spomeniem, ako nedočiahla ani na nízku posteľ, a dnes mi vyskočí na kolená pol metra do výšky aj s rezervou, je mi to smiešne. Poslúcha tak, až mi robí starosti, keď zostane dlho doma, lebo radšej trpí a zadržiava, než by sa vyšpinila na dlážku, čo by sme jej dnes už kľudne odpustili (aj občas odpúšťame ;-). Líškať sa vie ako mačka, skacká ako antilopa, blázni sa ako malé dieťa, behá ako blesk a za ksichtíky i pózy by si zaslúžila psieho Oscara. Je živá a zvedavá, všetkého sa chce zúčastniť, všade ísť s nami.
A strašne pĺzne :-)
Mám pre ňu veľa pekných mien (najčastejšie cicuška, cucko či tešítko), rozumie rôznym príkazom (vrátane "olízať pipinku" po venčení), bystro reaguje na magické slovíčka (mňam, "kde je mačka?") a pre mňa, partnera i rodinu je zdrojom nezištnej lásky, pohody i nežnosti.
Milujem, keď zloží ručičky ako modlivka alebo ich prekríži ako nóbl dáma, keď sa zvalí na chrbát a ukáže bruško, aby som ju hladkala, keď mi lezie až do krku a obtiera sa ako mačička, aby sa maznala... a ďalších tisíc milých drobností, ktorými rozjasňuje môj život.
Jej nezáleží na tom, či som tučná alebo škaredá, má rada moje široké stehná, pretože sa na nich dobre leží. Keď sa vrátim domov, šalie od radosti, keď sa chce poďakovať, oblíže mi ruku.
Dnes už neviem, aké by boli posledné dva roky bez nej, ale viem, že vďaka jej existencii a prítomnosti boli mnohé chvíle zaujímavejšie, veselšie či menej osamelé.
Esja má ešte veľa krásnych fotiek, ktoré si môžete pozrieť v tomto albume na Picase.
"ja sa viem tváriť veľmi múdro"
