17. 6. 2008
V Brlohu krstil Ďuro Červenák svoju novú knižku Bivoj Běsobijce. Najprv som prišla zo zvedavosti,chcela som využiť príležitosť na stretnutie s kamarátkou Lenkou ... anakoniec som stretla kopec ďalších fajn ľudí, pokecala, vychutnalanevýslovne príjemnú atmosféru pravého fandomu, blahoželala k dvomtitulom (jednému človeku;-) a dvom zasnúbeniam, kúpila si knihu,dostala osobný autogram, cucla medoviny a zobla som si aj kúsok syra soslaninou. No akcička ako delo, ľudkovia!
29. 6. 2008
Vyhrala som!!!
Ješiškove huslišky, vyhrala som v Literárnej revue Dada Nagya! A nie hocičo, ale 50 kníh!
Minulý týždeň ohlasoval Dado v nedeľnej relácii, že nová témae-mailovej súťaže je beletria na tému čas. Zamyslela som sa, čo takédobré s časovou tématikou som čítala a prvé, čo mi napadlo boli Dveředo léta Roberta A. Heinleina. Tak som v stredu poslala tip, ikeď som nedúfala, že sa vôbec ujme, keďže sci-fi a fantasy na Slovenskuzďaleka nepozná toľko ľudí ako Táňu Keleovú-Vasilkovú. Ale on sa ujal avyhral mi hlavnú cenu!!!
Dokonca som o tom do pol piatej ani nevedela, lebo som na Literárnurevue zabudla... väčšinou ju počúvame v aute cestou z víkendu urodičov. Lenže sme boli doma, upratovali, varili a oddychovali prikomediálnom seriáli. A tak som sa to dozvedela od kamaráta, ktorý volalkvôli niečomu inému a len tak medzi rečou si ma zavolal k telefónu a ževraj: "Gratulujem k päťdesiatim knihám!" Sekundu trvalo, kým mi todošlo... "Nemyslíš vážne!"...a potom som začala úplne infantilne pišťaťa poskakovať po dome. Z izby do izby, vysmiata ako malé decko. Esja sapridala, lebo však bolo rošambo a keď sa doma džemí , zadžemí si aj ona :-)
30. 6. 2008
Neverila som, kým som si zo zvukového archívu SRo nepustila poslednú Literárnu revue a vypočúvala ju až do konca. Je to tak!Vyhrala som! Šťastie je buď totálne zmorené tropickými teplotami, aleboje zo mňa definitívne somár. Funguje to však len jednorázovo, veďsomárov je toľko... ak chce Šťastie aspoň trochu dodržiavať príslovie,rad na mňa príde zase až v ďalšom storočí ;-)
2. 7. 2008
Knihy prišli domov. Volala mamina. Podľa popisu má balík 11,5 kila, ale vrajje nejaký podozrivo malý... 30x30 centimetrov?! Buď má zlý odhad aleboich nebude 50 alebo to budú nejaké minibrožúrky? No, tak som zvedavá, čoto bude zač :-)
Ale nech je to, čo je to, je to výhra a mám radosť.Úžasný fenomén "niečo za nič", ktorý takto krásne pomenoval v jednejduchárskej poviedke autor, ktorého meno si nepamätám, ale musím si domatú zbierku nájsť...
3. 7. 2008
Vogóni sú už tu!
Včera som s jedným telefonovala... Bol ženského pohlavia a obral ma o 7minút paušálu, počas ktorých som sa takmer nedostala k slovu. Keby somnestratila trpezlivosť a neskončila to, napočúvam sa ďalších 7.
Takú stresovanú a zároveň arogantnú úradníčku som veru dlho nestretla.V kombinácii s bohorovnou vševedúcnosťou a teatrálnym mentorovaním jetáto entita zaručeným receptom na zovretie krvi. Silný maďarský prízvukbol už len pridaná hodnota.
Z mojej strany bol problém v zle položenej otázke. Zo zvyku som satotiž opýtala, čo budem pre pozemkový úrad potrebovať, aby som mohlapodať žiadosť o vyjadrenie k prestavbe domu. Moja chyba! Mala som sanajprv spýtať, či ich vôbec mám žiadať o vyjadrenie, keď sa v tomnezrozumiteľnom tlačive píše niečo o poľnohospodárskej pôde a s tou sanič diať nebude... Aj keď po prehodnotení toho telefonického rozhovorusi nie som istá, či by to pomohlo a či pre danú pani existuje tásprávna otázka...
Nasledovala totiž prednáška štýlu "Bóže, vy občania ste všetci takí neskutočne sprostí", v slovnej podobe zaobalená do: "Anačo mi sem vôbec voláte, keď je tam napísané, že sa to týkapoľnohospodárskej pôdy, nám dávate žiadosť, keď do nej zasahujete"... atď, podrobný výklad úradného postupu mi zopakovala asi štyrikrát. Až sa mi z neho točila hlava.
Medzitým to prekladala obviňujúcim sťažovaním, že jej "sem stále volajú a píšu ľudia a mýlia si pozemkový úrad so stavebným úradom, ja nemám čas odpisovať na poštu, na to (už som ani nevedela na čo) si zavolajte na stavebný úrad"...atď, ďalšia litánia. Keď sa mi podarilo skočiť jej do reči, slušnesom jej navrhla, že keby bolo na internete viac užitočných informácií,možno by jej volalo menej ľudí a nemýlilo si pôsobnosť pozemkového astavebného úradu. Jój, namiesto plánovaného zmrazenia a rýchlehoukončenia rozhovoru som len strhla ďalšiu lavínu sťažností, ako je onaobyčajná pracovníčka (titulovaná samostatný radca !), ako nemá čas nikam písať a nikomu odpovedať... ažvo mne vyvolala dojem, že pes je zakopaný skôr v tom, že si ledva-ledvaprečíta poštu v Outlooku a preto sa toľko jeduje, že od nej táto hnusnápokroková doba vyžaduje, aby vedela stlačiť správne tlačítko... no a tochceme od nej priveľa, plesnúť niekomu do mailu hoci aj prednastavenúodpoveď "Hoďte sa bodnúť!"
To ani nebudem rozoberať telekomunikačných Vogónov, ktorým som sa 2týždne pokúšala dovolať na pobočku, obtelefonovala som všetko čo sadalo (či skôr nedalo), až som nakoniec v odpovedi na poriadne nasratýe-mail dostala hromadu inštrukcií aj s tabuľkou a linkou na formuláre.Keď som si príslušný formulár prezrela a vytlačila, zistila som, že len preto, aby zistili "existenciu telekomunikačných vedení" chcú vedieťviac vecí, ako všetky ostatné (dôležitejšie) úrady dokopy!
Nech žijú Vogóni!
Asi si to hodím!
P.S.: Vogóni: "Je to jednaz nejnepříjemnějších ras v Galaxii - nejsou ani tak zlí, jako nevlídní,byrokratičtí, panovační a bezcitní. Nehnuli by prstem ani pro vlastní babičku,kdyby ji chtěla spolknout žravá Blátotlačka z Traalu, pokud by neměli písemnýpříkaz, vyhotovený s dvěma kopiemi, poslaný shora, odeslaný zpět, vrácený kdoplnění, archivovaný, ztracený, nalezený, podrobený průzkumu veřejného mínění,znovu ztracený, tři měsíce kompostovaný a nakonec přeměněný v rašelinu napodpal."
(Douglas Adams, Stopařův průvodce po Galaxii, vyd. Argo, 2002)
