Keď som v druhej triede strednej školy zistila, že celkom blízko internátu, prakticky v rovnakej štvrti mám po ruke Centrum voľného času s keramickým krúžkom pre deti, ľutovala som iba to, že som na to neprišla už o rok skôr - a rozhodla sa, že sa medzi tie malé deti dostanem aj keby som kompetentných mala na kolenách prosiť.
Nakoniec to nebolo také ťažké, vzali ma - a mne vôbec nevadilo, že hneď po učiteľke som bola druhá najstaršia. Milovala som to tam. Vôňu hliny, poličky s glazúrami, velikánsku pec, pani učiteľku Heribanovú, o tri roky mladšieho kamoša Jara... a občas aj tie džavotajúce decká :-) Vo svete keramiky sa mi otvorili nové možnosti, videla som čo všetko sa ešte s hlinou a z hliny dá urobiť.
Táto biela kočica bola skôr experimentom z rozumu než "dieťaťom z vášne". Chcela som skúsiť, či krkolomné pózy, ktoré tak rada študujem na papieri, dokážem dôstojným spôsobom premeniť do trojrozmernej podoby - a ako to bude vyzerať. Zriasená látka bola podstavcom a romantizujúcim dodatkom. Mno, čiastočne to vyšlo... jasné, že disproporcie sa už zakryť ani zmeniť nedajú (najmä veľká hlava bije do očí), ale i tak zostáva Bezmenná ležiaca svetlou spomienkou na vrchol mojich modelovacích schopností. Dátum dokončenia: 6.1.1997
***
Inú, takisto bielu, takisto ležiacu ženu som modelovala z hrubšej, menej kvalitnej hliny a je to vidieť na jej zrnitom povrchu. Nemám ju veľmi v láske, možno pre ešte horšie zlyhanie v proporciách hlavy ako u Bezmennej, možno pre zlyhanie pri zužovaní pásu (pôvodne bol prirodzenejší, len mi odzrazu ruplo v bedni) a možno len tak... Vznikla v zime 1996.
***
Nasledujúci fešák sa dočkal aj vypálenia, preto je taký pekne opálený :-) Od začiatku sa volal Lenivec alebo Vysokoškolák. Prečo? Čert vie - najskôr preto, že som si ho vo fantázii vizualizovala ako leží v zelenej tráve počas slnečného popoludnia a len sa tak vyvaľuje. Zámerne je vychudnutý, má do pol pása holé telo, džínsy, trochu svalov, dlhé vlasy a prehnane veľký nos. Takto sa mi proste páčil. Niekde v starých diároch by som určite vyhrabala dátum výroby, ale myslím, že to bola jeseň 1996.
***
Už vyše 10 rokov som sa k modelovaniu z hliny nevrátila. Netreba na to špeciálne podmienky - stačí trochu miesta, hlina sa dá (aj keď draho) kúpiť v obchode. Aj keramické krúžky stále existujú. Len akosi chýba inšpirácia, idea, zápal. Moja súkromná sochárska múza ma dávno opustila, omrzel ju asi dospelácky život. Ani sa jej nedivím... Predmety a foto © Aneta Čižmáriková
