A to je práve tá záhada. Nová pošta je krásna, čistá,doslova „vylízaná ako mucha z omáčky“. Za okienkami sa činia uniformovanépracovníčky a takmer rovnaký počet ako ich sedí, poletuje v pozadí.No ak chcete počuť hlas ľudu , namiesto vnútri pošty postávajte pri čakaní vovstupnej chodbe. Tam už úradníčky nepočujú a prostý ľud má konečnešancu vypustiť paru.
V piatok podvečer som si vypočula niečo úžasné...takmer každý človek vychádzajúci z pošty nadával ako pohan. Ženy, muži,dvojice i celé rodiny, ktoré „rozhodili“ každého člena do iného radua napriek tomu skoro dieru vystáli. Tiež som skoro dieru vystála...a kým nebudem naozaj musieť, nikto ma tam nedostane.
Bol to veľmi zaujímavý zážitok. Najprv som prekvapenepozerala, akí slušní ľudia vedia šťavnato zakliať, no vôbec sa im nečudujem. Potom mi to bolo až smiešne.
Neviem kto je na vine a chvíľami tie zamestnankyneľutujem, pretože keby v bežnom živote existovala mágia, po toľkýchnadávkach by určite každej naskákali vyrážky alebo by pomreli na uhranutie. Ale naozaj ich ľutujem iba chvíľami, pretože si myslím, žeúrady sú platené z daní a mali by sa snažiť uspokojiť svojichchlebodarcov a nie plytvať ich „produktívnym“ časom. Nikoho nechcem napádať, že by to tak bolo neustále, ale práve vo chvíľach, keď som novú poštu videla ja, bol medzi prezentovanou činorodosťou a skutočným výsledkom záhadný nepomer ...
