Kataklizma
Taliansko, ktoré malo čulé obchodné styky s celým pobrežím Stredozemného mora, zasiahol mor ako prvé, rýchlo a tvrdo. Šíril sa z juhu, tak ako prišiel - na lodiach - smerom na sever do ďalších prístavných miest, a kým obyvatelia zistili, že smrtonosnú nákazu doviezli obchodné plavidlá, bolo už neskoro.
Úder brutálneho neviditeľného nepriateľa čoskoro vyvolal kolektívnu hystériu a niet sa ani čo čudovať. Niektoré prístavy neprijímali lode, ktoré však vyložili o kus ďalej a bolo vymaľované - takto sa "po vode" stalo obeťou prvej morovej vlny francúzske Marseille oveľa skôr, než by k tomu došlo po súši.
Ako stúpal počet umierajúcich, mestá odmietali prijímať prišelcov. Obyvatelia sa začali jeden druhému vyhýbať, v uzavretých komunitách to bolo ešte horšie.
V rodine či kláštore stačil jeden nakazený, či snáď "posol" choroby a domino efekt sa spustil.
Počas čiernej smrti sa prišlo aspoň na to, že mor je prenosný z človeka na človeka morovým dychom. A tak sa ľudia báli nielen čoraz väčšieho množstva zapáchajúcich mŕtvych tiel, no aj dychu nakazených.
Mnohí lekári a kňazi pomáhali umierajúcim s odvrátenými tvárami, čo možno dočasne pomáhalo. Lekári nosili aj masky , dodnes známe ako jeden zo symbolov moru. Vyzerali ako gigantické vtáčie zobáky, ich predná časť sa plnila aromatickými bylinkami, ktoré mali zabrániť nakazeniu.
Mnohí pozorovatelia a kronikári moru (často ho neprežili) zhrozene opisujú, ako nakazených príbuzní zavierali v izbách či domoch, opúšťali ich, nechávali napospas chorobe, aby sami zomreli... Inde zase miestne autority násilím uzavierali celé rodiny aj so zdravými členmi do domov, aby izolovali nákazu. Efekt bol samozrejme mizivý, postihnutých bolo príliš mnoho.
Kronikári to nazývajú stratou ľudskosti a časť z tohto zhrozenia určite tvorila aj obava, aby neskončili podobne. Je to naozaj príšerný obrázok, ale ruku na srdce - čo urobiť v takejto situácii? Keď všade naokolo zúri neznáma pliaga (aj toto slovo nám asi zostalo z morových epidémií, angl. plague = mor), neliečiteľná, nemilosrdne rýchla a prudko nákazlivá? Takže ak vo vašom bezprostrednom okolí niekto ochorel, mohli ste si vybrať medzi starostlivosťou o infekčného pacienta (ktorý aj tak čoskoro zomrel a vy ste ho s najväčšou pravdepodobnosťou o pár dní nasledovali) alebo panikou, izoláciou, útekom.
Je strašné vedieť, že rodiny takto zanechávali v bolestiach i strachu svojich súrodencov, manželov, deti, rodičov. Ale bolo to tak.
Zachráň sa, kto môžeš
I keď v stručných charakteristikách a popularizovanej vede je stredovek označovaný ako doba temna a my, laici, sme navigovaní, aby sme si predstavovali svet tých čias ako smradľavé miesto, kde po zablatených uliciach blúdia bezprízorní, ufúľaní a otrhaní nevzdelanci so sivými tvárami pod zamračenou sivou oblohou - čo je vo veľkej miere, aspoň v prípade chudobného obyvateľstva, pravda - je prekvapivé, že už existovala i fungovala osveta!
Príchod moru bol príležitosťou pre učencov, aby rozdávali rady ako sa pred morom chrániť a vydávali sa tzv. regimina a consilia. Galénovské princípy, zázračné všelieky alebo bylinkové sladkosti boli samozrejme úplne nanič, ale odporúčania o umývaní tváre i rúk octom snáď naznačujú čosi o snahe o dôslednejšiu hygienu. No ľahko sa môžem mýliť, lebo podľa toho, čo popisuje a cituje Bergdolt, boli tieto stredoveké dietetické a terapeutické návody z dnešného pohľadu proste znôškou dobre vyzerajúcich výmyslov (ktoré mali asi ich autorovi priniesť slávu a dosť peňazí, aby v prípade potreby mohol z postihnutej oblasti čím skôr zdupkať ;-).
Niektorí učenci síce odporúčali izoláciu chorých a v najhoršom prípade útek, ale ako Klaus Bergdolt pripomína, ani toto nebolo výsledkom brilantnej inovácie, len aplikovania skúseností z epidémií predošlých. Ktovie, ako by to bolo celé dopadlo, keby svoju nevedomosť a bezradnosť priznali skôr...
Keď sa totiž eufória z absolútne neužitočných rád rozplynula v zápachu hromadiacich sa mŕtvol, lekári uznali, že útek je jediný spoľahlivý spôsob, ako sa (momentálne) vyhnúť moru a vlastne tým definitívne požehnali heslu dňa "zachráň sa kto môžeš!" Bohužiaľ, vďaka pokračujúcemu obchodu, cestovaniu, hromadným náboženským púťam i panickým útekom už nakazených ľudí sa mor nezadržateľne šíril ďalej...
Z postihnutých oblastí neutekali iba obyčajní ľudia, ale aj tí, ktorých volali na pomoc - lekári a kňazi. Lekári rýchlo zistili, že sú bezmocní a kňazov bolo treba už len na udeľovanie posledného pomazania. Našli sa statoční (blázni?), ktorí zostali, dávali rozhrešenie umierajúcim a sami umierali...
Je však ťažké súdiť, čo bola zbabelosť a čo prirodzený pud sebazáchovy.
No aj utečenci z miest (kde bol mor vo všeobecnosti skôr) odchádzajúci v nádeji na záchranu, veľmi často spôsobili pohromu, keď epidémiu zavliekli do krajiny, kde sa ďalej šírila ako lesný požiar. Vidiek bol na tom relatívne ešte horšie ako mestá, lebo v redšie osídlených oblastiach vymierali celé dediny, osady aj statky. Podľa kronikárov polia ležali ladom a dobytok sa bezprízorne túlal krajinou, lebo už nebolo toho, komu by patril...
Aj tam, kde ľudia neutiekli, sa bežne stávalo, že mŕtvi rodičia po sebe zanechali osamotené nezaopatrené deti, ktoré pre zmenu zomreli od smädu a hladu.
K dokonalému obrázku smrti a skazy apokalyptických rozmerov si pridajme stovky a tisíce mŕtvych, ktorých už nebolo kam pochovávať a v mnohých prípadoch už nemal ani kto. Na vrchole moru v najväčších mestách ako Paríž či Pisa umierali denne stovky ľudí.
Hrobári sa míňali rovnako ako mešťania a sedliaci, ich prácu kvôli zárobku vykonávala aj žobrač. Na drevených vozoch odvážali telá, ktoré preživší nezriedka vyhadzovali pred domy... Mali toľko trápenia, že sa už nechceli starať ani o svojich mŕtvych. Už nebolo kňaza, ktorý by dal rozhrešenie či vykonal kresťanský pohreb. Tí, čo ešte žili, nestíhali pokryť svoje povinnosti.
Bedári a hrobári zvážali obete najprv na cintoríny v okolí kostolov, kde sa pochovávalo aj do starých hrobov, neskôr na priestranstvá na okrajoch miest s čerstvo vykopanými jamami. Niektorí svedkovia zdesene popisovali, že mŕtve telá trhali túlavé psy a do masových hrobov občas hádzali aj stále žijúcich ľudí, ktorých niekto predtým nechal ležať na ulici...
Prach si a na prach sa obrátiš
Navzdory tomu, že všeobecne ľudia verili, že ich Boh trestá za ich hriechy, nezabránilo im to, aby hrešili o to viac. Niektorí reagovali na pocit blízkej smrti kajúcnosťou či flagelantstvom, iní bujarým užívaním si dobrého jedla, pitia a sexu.
Rozmáhala sa kriminalita, prázdne domy rabovali zlodeji, no okrádali aj putujúcich utečencov. Notári, lekári, hrobári i niektorí kňazi začali za svoje služby pýtať nehorázne vysoké poplatky. Lebo príbuzní chorých naďalej žiadali či potrebovali ich služby, no odborníkov na akúkoľvek profesiu bolo čoraz menej. Všetkých bolo čoraz menej...
V mnohých mestách i dedinách po čase zakázali zvoniť umieráčikom, keď si uvedomili, že neustále vyzváňanie ešte viac nahlodáva krehkú psychickú rovnováhu obyvateľov a podporuje hystériu. Zvonilo sa len symbolicky raz za hodinu za všetkých zomrelých.
Pápež najprv postupne rozširoval kňažské právomoci aj na nižších cirkevných bratov, nakoniec vydal vyhlásenie, že rozhrešenie môže udeľovať každý kresťan svojmu umierajúcemu spolubratovi, ak sa ten správne vyspovedá.
Hromadné hroby namiesto individuálnych, rýchle, či skôr žiadne pohrebné obrady, neustále znižovanie potrebného počtu členov rôznych mestských a cechových rád, len aby mohli zasadať a rozhodovať... Takéto a mnohé ďalšie ústupky sa robili oficiálne, no niekedy ich neustanovil nikto a spontánne vyplynuli zo stále zúfalejšej situácie.
Za čo nás Boh takto tresce?
Je prirodzené, ak ľudia mali pochybnosti vo viere. Hrôzy takéhoto rozsahu sú najlepším receptom na stratu viery v Boha, ktorý je podľa kresťanského učenia nekonečne milosrdný, no v praxi k sebe povoláva milióny ľudí bez ohľadu na ich hriešnosť - priamo pred vašimi očami. A potom si (v krutých bolestiach) zoberie aj vás.
V lepšom (alebo horšom) prípade prežijete všetkých blízkych a budete svedkom ich delirického umierania...
Považujem za vysoko pravdepodobné, že u tých, ktorí sa odvážili o tom vôbec premýšľať, sa integrita katolíckej viery otriasala v základoch. Ľudskej povahe je oveľa vlastnejšie v trápení plakať nad tým, prečo a za čo ma Boh takto stíha, spytovať sa a pochybovať, než sa odovzdane držať kresťanskej dogmy, že všetko dobré i zlé je vôľa Božia .
A keď vezmem do úvahy, že dnes datujeme začiatok renesancie plus-mínus do doby po odoznení najsilnejších morových rán, môže tu byť istá súvislosť. Zmenu éry i celkového ovzdušia iniciuje skôr vrstva vzdelaných a majetných ľudí. Tá si musela všimnúť (keď si to všimla cirkev samotná), že po masívnom úbytku duchovných v čase moru a následného extrémneho zjednodušenia podmienok prijímania mužov do duchovného stavu, si nedostatočná príprava i vzdelávanie kňazov vyžiadali svoju daň a prestíž cirkvi i kléru tým výrazne utrpela.
Ak k tomu pridám, že nie bohatý človek je ten, ktorý sa potrebuje opierať o Boha najviac, a že práve vyššie vrstvy boli známe tým, že sa s bezprostednou hrozbou moru nezriedka vyrovnávali bezhlavým hedonizmom, žranicami, pitkami a smilstvom... zostáva mi už len úvahu zakončiť tým, že renesancia, stále síce nekompromisne spútaná katolíckou morálkou, bola vcelku pochopiteľným dôsledkom ťažkých rán, dopadajúcich na fyzicky a/alebo psychicky zbedačené obyvateľstvo.
Toto sú však moje vlastné myšlienkové pochody, pán Bergdolt takto ďaleko nezachádza.
V nasledujúcej časti pojednania sa budem venovať flagelantom a pogromom na židovskom obyvateľstve.
Poznámka:
Články o more sú kombináciou faktov spracovaných v knihe Klausa Bergdolta Černá smrt v Evropě a mojich postojov a záverov. Tieto dve zložky sú však jednoducho odlíšiteľné a tak jediným napadnuteľným aspektom textu zostáva môj často zámerne emotívny slovník. Všetko ostatné si môžete overiť.
Informácie som čerpala prevažne z dvoch zdrojov:
Klaus Bergdolt - Černá smrt v Evropě: Velký mor a konec středověku (vyd. Vyšehrad, 2002)
slovenská, česká a anglická Wikipedia, heslá týkajúce sa moru, jeho druhov, čiernej smrti a súvisiacich osobností
Ďalšia použitá literatúra:
Suzanne McCabe: Dark death, IN: Junior Scholastic. New York: Feb 11, 2002. Vol. 104, Iss. 12; p. 18
Linka na knihu Klausa Bergdolta je previazaná s províznym systémom kníhkupectva Martinus. Ak sa rozhodnete touto cestou si ju kúpiť, nijako to neovplyvní jej cenu, ale ani moje majetkové pomery. Bude ma to však motivovať k nákupu ďalších zaujímavých kníh:-)
