Maličká špecializovaná študovňa akademickejknižnice, kde sama vládnem, sama otročím. Dokumenty sa cezo mňa valia, študentitiež. Každú chvíľu sa otvoria dvere a dnu vojdú ďalší "klienti". Niekedy aj štyria ľudia naraz potrebujú pomoc,konzultácie, asistenciu - začal semester...
Tretia hodina popoludňajšia ma zastihne užuťahanú ako koňa, roztržitú, mozog šrotujúci z posledných síl. Krám sazatvára o pol štvrtej, našťastie už väčšina doštudovala a pomaly savytrúsili preč.
Zostali len dve kočky, ticho sediace započítačmi. Opäť sa otvoria dvere, rezignovane vnímam dobre oblečeného mladíka.
„Som tu dobre? Multifunkčná študovňa, VýučbaII?”, číta z papierika. Oči mu svietia, vyžaruje pozitívnu energiu.
„Áno”, unavene odpovedám, ale mimovoľnesa mi rozťahuje tvár.
„Tak som to našiel,” usmieva sa. „Lebo už mapoposielali kade-tade a ja tu neštudujem, viete”, dodávaa vysvetľujeme si jeho kľukatú cestu budovami univerzity. To už sa obajauchechtávame cez zuby.
Jeho chytľavá rozjarenosť a hlasná rečplná potláčaného smiechu okamžite pôsobí a rozlieva do miestnosti vlny eufórie.
„Á, návšteva z UK”, komentujem pohľad napreukaz v súvislosti s predošlou informáciou. Touto taktikou sasnažím zapojiť (informovať?) aj zvyšné osadenstvo. Všimla som si, žepozdvihnutie nálady sa neobmedzuje len na môj pracovný stôl.
Idem vyhľadať dokument, ktorý ho zaujímaa cestou k zadnej polici mi neunikne úsmev na perách študentiek. Kýmje chalanisko za rohom, mrknem na pohľadnú brunetku a zahlásim „Takých bytu mohlo byť viac, čo?” Zazubí saa prikývne.
Dievčatá sa po chvíli dvíhajúa odchádzajú. Pri pultíku sa zastavia, vymieňame si kľúčiky, preukazy, alenikto sa netvári vážne. Vezmú si prezenčný lístok a vypisujú, koľko tohopreštudovali. Otázky aj inštrukcie sú infantilne smiešne, bavíme sa aj napoznámke „to sú staré lístky”. Dusiasmiech a vypĺňajú štatistiku.
Mladý muž si medzitým pozrie čo potrebujea čoskoro skončí. Pozbiera sa ako všetci ostatní a pri odchode naňhopoložartom vyblafnem: „Príďte aj nabudúce obšťastniť našeštudentky”, lebo si myslím, že z pozície o 7 rokov staršej korčule sito môžem dovoliť (a trápne maskujem vlastné potešenie). Neviem či si to myslí aj on,lebo sa mi zdá, že sa na moment vyľaká a vyhŕkne „Prečo?”, ale potom sanaposledy zasmeje a už ho niet.
Slniečko zašlo, ale teplo zostáva. Aspoň nachvíľku.
Mám rada takých ľudí.
