Indriđasonov hlavný hrdina Erlendur nie je typický románový vyšetrovateľ – imidžový vlk samotár v špinavom baloniaku a s cigaretou v ústach. Do tejto schémy čiastočne zapadá a veľmi z nej vybočuje. Dlhé roky žije sám, na imidž kašle, v byte má neporiadok, často zaspí oblečený v kresle a fajčí, aby odbúral stres. Ako človek je zásadový a pragmatický. Samota, či skôr osamelosť a pocity prázdnoty naňho mimo práce ťažko doliehajú a on sa snaží chyby z minulosti kompenzovať aspoň snahou o zblíženie sa s dcérou. To však nie je vôbec jednoduché, vzhľadom na jej vlastnú rozpoltenosť a zmeny nálad.
Dej ďalšieho Erlendurovho prípadu sa odohráva niekoľko mesiacov po uzavretí toho predošlého. Rovnako ako v prvej knihe ide o prípad siahajúci hlboko do minulosti.
Na miestach výkopov pre základy nových domov na okraji Reykjavíku sa nájde kostra. Vlastne sa nájde kúsok jej rebra. Zvyšok je stále ešte pochovaný v hline, pričom dĺžka pobytu tela v zemi sa predbežne odhaduje na 50 až 70 rokov.Aj z toho dôvodu zavolajú na konzultáciu profesionálneho archeológa. Ten sa chytí iniciatívy a presvedčí vyšetrovateľov, že neexistuje nikto lepší ako jeho tím, aby ostatky vykopal, nepoškodil ich pri tom a neprehliadol žiadne zaujímavé stopy. Nikto však vopred netuší, že len prekopať sa k telu im potrvá nekonečné týždne...
Celý ten čas trávi Erlendur so svojimi kolegami Elínborg a Sigurdurom Ólim pátraním po minulosti miesta, kde sa tragédia odohrala, a po ľuďoch, ktorí mali s domom, stojacim vtedy na kopci, niečo spoločné. Stopy vedú rôznymi smermi a kým archeológovia neskončia s prácou, nie je možné určiť pohlavie mŕtvoly, ani či išlo o predpokladanú vraždu, či len o nelegálny alebo rýchly pohreb. Nech už je to akokoľvek, hľadanie odpovedí je zaujímavé i napínavé.
Počas vyšetrovania sa však Erlendur nebude nudiť ani v súkromnom živote, pretože jeho dcéra Eva Lind mu zase raz pripraví horúce chvíľky. Jej sebazničujúca závislosť na drogách a súčasné tehotenstvo sú takmer istou cestou do pekla. Do príbehu z prítomnosti sa ešte vplieta príbeh z minulosti – ten príbeh, ktorý nakoniec povedie až k zakopaniu neznámeho tela do zeme. V ňom sa Indriđasonovi opäť majstrovsky darí zatiahnuť čitateľa do deja, pripútať si ho a obklopiť ho silnou atmosférou. Táto časť knihy je najtvrdšia a mne osobne poriadne zabrnkala na nervy. Násilie však nie je používané účelovo, nie je povyšované na umeleckú formu, ale je realistickým zobrazením ľudského zverstva, ktoré je denne okolo nás. Zároveň cítiť, že spisovateľ ho odsudzuje, napriek tomu ho nemieni prikrášľovať.
Poznávacím znakom Indriđasonovho spisovateľského štýlu sú rozpracované dialógy a výstižné opisy, kde aj detaily dokážu vyjadriť spoločenské postavenie, základné charakterové rysy či náladu postavy. Plynutie deja je pozvoľné a rozdelené medzi niekoľko zápletiek. Indriđasonova sústredenosť, atmosférickosť a zmysel pre detail nie sú možno najatraktívnejšími devízami pre čitateľa kriminálnej literatúry, ktorý vyžaduje akciu a tempo. Ale milovníci kvalitných detektívok v ňom nájdu to pravé orechové. Nikto tu nestrieľa, autá sa nepreháňajú úzkymi uličkami – a predsa je to drsná a veľmi aktuálna detektívka.
Arnaldur Indriđason: Dech smrti (vyd. Moba, 2004)
(13.09.2005)
Táto recenzia už bola uverejnená na stránke Pramen.info, preto ju uvádzam ako súkromný článok.
