Spomienky na dobu hlinenú 3 - "formovanie"

Písmo: A- | A+

Možno ani netušíte, koľko výrobkov, ktoré obdivujete v darčekových obchodoch sú odliatky zo sadrových foriem. Ja som to nevedela, kým som sa s touto technikou pred štrnástimi rokmi nestretla naživo na keramickom krúžku. Článok je zostavený s fotografií mojich výrobkov, ale opäť nebudú chýbať informácie zo zákulisia remesla.

Spoznáte ich tak, že sú hladké, pekné a je ich veľa. Okrem toho sú výrazne lacnejšie, než ručne točená keramika. Sošky majú navyše dolu dieru. To je tá, ktorou sa nalieva hlina.
Áno, nalieva.
Hlina je veľmi tvárny materiál a znesie aj poriadne riedenie. Na odliatky z foriem sa používa jemná bledá hlina, prelieva sa cez sito aj mixuje v mixéri (my sme mali na krúžku taký solídny kuchynský), aby v nej neboli žiadne hrudky.

Formy sú vlastne masívne sadrové negatívy budúcich výrobkov. Forma z jedného kusa sa dá použiť len pre jednoduché kónické tvary - napríklad kvetináče, misky a taniere - ktoré sa dajú vyklopiť. Všetky ostatné zložitejšie tvary sa skladajú s viacerých dielov. Z dvojdielnej formy môžete vylúpnuť šálku, vázu alebo ucho.
Prečo práve sadra? Ako vieme, sadra do seba saje okolitú vlhkosť, s vodou sa riedi, vyrába, ale jej vplyvom sa aj ničí a roztápa. Preto keď je forma pripravená, naleje sa do nej tekutá hlina úplne doplna. A sadra saje, saje a saje. Hladina hliny takmer okamžite začne klesať. Po chvíli treba hlinu ešte doliať.
Na okraji formy pekne vidieť, koľko vody sadra vysala a ako na stenách vzniká tuhšia vrstva. Asi po hodine, ak hrúbka steny zodpovedá želanému výsledku, sa hlina vylieva a vo forme zostáva budúci výrobok. Ten sa vyberá na druhý deň, keď je polotuhý - znesie už opatrnú manipuláciu, no nie je vysušený.
Najvýraznejšie nedostatky, vznikajúce napr. nedoliehaním stien viac kusových foriem, ale i chybičky krásy či viditeľné spoje sa jemne orežú a odliatok sa nechá vyschnúť. Posledné drobnosti sa neskôr ošmirgľujú a proces výroby pokračuje... výpal, glazovanie, výpal.

Jedna z najoriginálnejších foriem, ktoré sme na keramickom krúžku v Centre voľného času na Hlinickej v Bratislave mali, boli tieto sudy. Deckám sa páčili a začali ich s radosťou odlievať. Kým som sa k nim dostala, napadla mi geniálna myšlienka. Sú to predsa barely a tie mi asociovali naftu,... ale aj rádioaktívny odpad. A tak som ich takto rebelantsky odekorovala.
Nápad mal úspech a tak bolo čoskoro v dielni nemálo podobných :-)

barely1
barely2


Hrnčeky
sa skladajú z dvoch kusov - odliatej nádobky a odliateho uška. Z formy na ucho sa hlina nevylieva, aby zostalo plné. Ucho sa totiž pomocou šlikru (šliker je také riedke "blatko" z hliny, ktoré v keramike funguje ako lepidlo) pripája na hrnček a keby v ňom bola dutina, vo vypaľovacej peci by doslova vybuchlo. Preto v akomkoľvek keramickom výrobku nesmú byť žiadne vzduchové bubliny.

hrnceky
hrncekyhrnceky3


Keď je odliatok po vybratí z formy vo fáze strednej mäkkosti, môžu sa naň prilepiť iné odliatky (už spomínané uši), ale hoci aj vymodelované doplnky. Tak to bolo aj s nasledujúcou čutorou či šálkou, na ktorú som najpyšnejšia. Je tenučká a v kombinácii s domodelovanými ružičkami vyzerá nádherne krehko.

cutora2
cutoracutora3

salka1
salka2


Čutora bola v základnom stave bez uší a nožičiek len plackou s hrdlom. Mne sa najlepšie tvoria plány večer v posteli, keď sa myseľ zresetuje, relaxuje a medituje. Tak som raz v noci turbovala hlavu a prišla na to, že sa čutora dá aj otočiť, hrdlo zrezať a vznikne - čajník. Síce nie veľmi použiteľný, ale aspoň zaujímavý.

cajniky1
cajniky

Glazúra je vec ošemetná. Nesmiete jej urobiť príliš tenkú, ale ani príliš hrubú vrstvu - a mala by byť rovnomerná. Každý druh má rád inú teplotu v peci a výsledky závisia od viacerých faktorov. Preto skutoční keramici študujú na špeciálnych školách. Veda o glazúre je o chemických prvkoch, ich obsahu v jednotlivých farbách, správnom vypaľovaní a ďalšej kope vecí, ktorým ja vôbec nerozumiem. Navyše na pórovitú hlinu sa pricucne raketovou rýchlosťou, takže ani jej nanášanie nie je sranda. Z týchto dôvodov sú na mojich výrobkoch občas bublinky, inokedy zase vidieť ťahy štetca alebo hrbolčeky. No aj to je súčasťou čara laického tvorenia.

Existuje veľa glazúr s nádhernými efektami, ktoré sú drahé a vyžadujú profesionálne zaobchádzanie. V domácich potrebách však výrobky z nich neuvidíte. My sme mali na krúžku šťastie na jeden taký typ farby a našťastie ani nebola náročná. Naše veci šli na výpal do jednej veľkej pece a teplotu pani učiteľka nastavovala optimálne pre všetky. No táto nádherná glazúra sa nekašľala a ukázala nám sýte odtiene čokoládovej hnedej, prekladané matne medeným leskom a okorenené zlatými trblietkami.
Samozrejme, že sme ju všetci chceli skúsiť a mať z nej aspoň jeden podarený výrobok - mne zostal tento veľký hrnček.

zlaty zlaty

V nasledujúcej časti ukážem zopár hmotných spomienok na trojmesačný kurz hrnčiarstva, ktorý som absolvovala v ÚĽUVe.

 

Foto a výrobky © Aneta Čižmáriková

Skryť Zatvoriť reklamu