Spoznáte ich tak, že sú hladké, pekné a je ich veľa. Okrem toho sú výrazne lacnejšie, než ručne točená keramika. Sošky majú navyše dolu dieru. To je tá, ktorou sa nalieva hlina.
Áno, nalieva .
Hlina je veľmi tvárny materiál a znesie ajporiadne riedenie. Na odliatky z foriem sa používa jemná bledá hlina,prelieva sa cez sito aj mixuje v mixéri (my sme mali na krúžku takýsolídny kuchynský), aby v nej neboli žiadne hrudky.
Formysú vlastne masívne sadrové negatívy budúcich výrobkov. Forma z jednéhokusa sa dá použiť len pre jednoduché kónické tvary - napríkladkvetináče, misky a taniere - ktoré sa dajú vyklopiť. Všetky ostatnézložitejšie tvary sa skladajú s viacerých dielov. Z dvojdielnej formymôžete vylúpnuť šálku, vázu alebo ucho.
Prečo práve sadra? Ako vieme, sadra do seba saje okolitú vlhkosť, s vodou sariedi, vyrába, ale jej vplyvom sa aj ničí a roztápa. Preto keď je formapripravená, naleje sa do nej tekutá hlina úplne doplna. A sadra saje,saje a saje. Hladina hliny takmer okamžite začne klesať. Po chvílitreba hlinu ešte doliať.
Na okraji formy pekne vidieť,koľko vody sadra vysala a ako na stenách vzniká tuhšia vrstva.Asi po hodine, ak hrúbka steny zodpovedá želanému výsledku, sa hlinavylieva a vo forme zostáva budúci výrobok. Ten sa vyberá na druhý deň,keď je polotuhý - znesie už opatrnú manipuláciu, no nie je vysušený.
Najvýraznejšienedostatky, vznikajúce napr. nedoliehaním stien viac kusových foriem,ale i chybičky krásy či viditeľné spoje sa jemne orežú a odliatok sanechá vyschnúť. Posledné drobnosti sa neskôr ošmirgľujú a proces výrobypokračuje... výpal, glazovanie, výpal.
Jedna znajoriginálnejších foriem, ktoré sme na keramickom krúžku v Centrevoľného času na Hlinickej v Bratislave mali, boli tieto sudy. Deckám sapáčili a začali ich s radosťou odlievať. Kým som sa k nim dostala,napadla mi geniálna myšlienka. Sú to predsa barely a tie mi asociovalinaftu,... ale aj rádioaktívny odpad. A tak som ich takto rebelantskyodekorovala.
Nápad mal úspech a tak bolo čoskoro v dielni nemálopodobných :-)
Hrnčeky sa skladajú z dvoch kusov - odliatej nádobky a odliateho uška. Z formyna ucho sa hlina nevylieva, aby zostalo plné. Ucho sa totiž pomocou šlikru ( šliker je také riedke "blatko" z hliny, ktoré v keramikefunguje ako lepidlo) pripája na hrnček a keby v ňom bola dutina, vovypaľovacej peci by doslova vybuchlo . Preto v akomkoľvek keramickomvýrobku nesmú byť žiadne vzduchové bubliny.
Keďje odliatok po vybratí z formy vo fáze strednej mäkkosti, môžu sa naňprilepiť iné odliatky (už spomínané uši), ale hoci aj vymodelovanédoplnky. Tak to bolo aj s nasledujúcou čutorou či šálkou , na ktorú somnajpyšnejšia. Je tenučká a v kombinácii s domodelovanými ružičkamivyzerá nádherne krehko.
Čutorabola v základnom stave bez uší a nožičiek len plackou s hrdlom. Mne sa najlepšie tvoriaplány večer v posteli, keď sa myseľ zresetuje, relaxuje a medituje.Tak som raz v noci turbovala hlavua prišla na to, že sa čutora dá aj otočiť, hrdlo zrezať a vznikne -čajník. Síce nie veľmi použiteľný, ale aspoň zaujímavý.
Glazúraje vec ošemetná. Nesmiete jej urobiť príliš tenkú, ale ani príliš hrubúvrstvu - a mala by byť rovnomerná. Každý druh má rádinú teplotu v peci a výsledky závisia od viacerých faktorov. Pretoskutoční keramici študujú na špeciálnych školách. Veda o glazúre je ochemických prvkoch, ich obsahu v jednotlivých farbách, správnomvypaľovaní a ďalšej kope vecí, ktorým ja vôbec nerozumiem. Navyše napórovitú hlinu sa pricucne raketovourýchlosťou, takže ani jej nanášanie nie je sranda. Z týchto dôvodov súna mojich výrobkoch občas bublinky, inokedy zase vidieť ťahy štetcaalebo hrbolčeky. No aj to je súčasťou čara laického tvorenia.
Existuje veľa glazúr s nádhernými efektami, ktoré sú drahé a vyžadujúprofesionálne zaobchádzanie. V domácich potrebách však výrobky z nichneuvidíte. My sme mali na krúžku šťastie na jeden taký typ farby anašťastie ani nebola náročná. Naše veci šli na výpal do jednej veľkejpece a teplotu pani učiteľka nastavovala optimálne pre všetky. No táto nádherná glazúra sa nekašľala a ukázala nám sýte odtiene čokoládovejhnedej, prekladané matne medeným leskom a okorenené zlatýmitrblietkami.
Samozrejme, že sme ju všetci chceli skúsiť a mať z nej aspoň jeden podarený výrobok - mne zostal tento veľký hrnček .
V nasledujúcej časti ukážem zopár hmotných spomienok na trojmesačný kurz hrnčiarstva, ktorý som absolvovala v ÚĽUVe.
Foto a výrobky © Aneta Čižmáriková
