Videla svetlo, videla slnko.
Smiala sa zo slzami v očiach
a zaspavala pod hviezdnou oblohou.
Opustená výčitkami. Skákala z neúspechov
do svetlých dní radosti. A žila...žila život, ktorý chcela.
Teraz už nežije. Hodiny zastali
a svet už nekrúži okolo slnka.
Mraky zahmlili svetlo. Nieto východu, nieto úniku, nieto návratu...
Jediné, čo môže v tejto chvíli robiť je čakať..čakať, sedieť a trpieť.
Ona trpí. Trpí tým, že trpia iný.
Trpí, lebo trpia za ňu, kvôli nej...pre ňu.
Zababúšená do prikrívky nespravodlivosti lahá noc,
čo noc do falošnej postele strachu a výzvy.
Zaprášený úsmev vysí niekde na povale
za šnúru minulosti. Unudéný a sklamaný samotou...čaká.
Ale ona sklamaná nie je. Vie, že mraky odkryjú slnko.
Vie, že do hodín opäť vloží nové baterky, novú energiu a svet sa žačne opäť točiť.
Veď nič netrvá večne.
