Keď srdce pozýva oči na večeru,
ako kedysi Shakespeare napísal,
kde obraz milého sa podáva,
keď zistíš, že odvahu a svoj pot na teba míňal,
cez srdce žiaľ a láska navzájom sa prederú,
a prímu sté pozvanie, no na nesprávanu večeru.
Tam kde ťa srdce vedie, správna cesta nachádza sa,
otočka, i keď s úmyslom dobrým, často nevypláca sa,
Preto srdcu ver a duši rozkáž,
a kam cesta vedie,
očiam ukáž.
Keď nemáš toho, čo milova chceš,
a do kričiaceho davu sa stále rveš,
či neuslišíš jeho hlas, kriča tvoje meno,
keď neslišíš, kričíš ty, to jeho,
na celé hrdlo a na celú ulicu,
nepodstatné je, že dívaju sa na teba ako na mulicu.
Ak dokáza to chceš,
nájs jeho srdce,
tak za nosom nejdeš,
ale počúvaš srdce.
I keď všetko, odohráva sa v mozgu,
myšlienka, že srdce vedie, krásna je,
stačí ak sa pozrieš na mesiac, čo svieti vonku,
zistíš, že myšlíenka mozgu i v srdci je.
