Keď mi s vášňou rozprávala všetky svoje zážitky, usmievala som sa. Veľmi podobne som kultúrny šok na začiatku prežívala i ja. Dodnes sa úspešne rozčuľujem nad mnohými odlišnosťami. Pokúšala som sa zmierniť jej rozčarovanie ako sa len dalo. Pristihla som sa, že skoro na každú sťažnosť mám obhajobu alebo prinajmenšom vysvetlenie.
Musím vynechať tie vône, na to nemám dostatočné vysvetlenie. Snáď len iný kraj, iný mrav.
Poďme k tej angličtine. Nemyslím, že na Slovensku sa cudzinec cíti viac porozumený ako tu. Slovensko je malá krajina, nemáme veľmi na výber, musíme sa učiť cudzím jazykom. Okrem toho, objektívne sa nám angličtina učí ľahšie ako Číňanom. Tak ako by sa im učilo jednoduchšie napríklad japonsky ako nám.
Negramotnosť taxikárov. Verím, že to nebude iba problém taxikárov, ale s nimi sa najrýchlejšie novopríšelec konfrontuje. Keďže názvy majú iné meno v angličtine a iné v čínštine (inak znejú alebo sú preložené), prvým nápadom je napísať si adresu. Najlepšie v lokálnom jazyku. Nefunguje to z jednoduchého dôvodu. Nie všetky krajiny sveta sú také štedré a umožnia svojim deťom vzdelanie, hoci i základné. A ak áno, nie je zadarmo a už vôbec nie je každému finančne dostupné. A potom je tu realita čínskeho písma, ktoré funguje na inom princípe ako naše. My môžeme prečítať t.j. vysloviť aj slovo, ktoré nepoznáme a nemusíme mu ani rozumieť. Proste prečítame písmenká. Písmo čínske sa treba doslova naučiť. Ku každému znaku treba vedieť pripradiť zvuk. Je to niečo ako keď sme sa ako deti učili rozoznávať tváre a priraďovať k nim ľudí a ich mená. Chcem poznamenať, že čínsky nepíšem, nečítam, ani nehovorím. Informácie mám od číňanov hovoriacich anglicky.
"Turecké" záchody sú tu bežné, to som už samozrejme vedela. Netušila som však, že to nie je celkom z núdze cnosť. Kamarátka mi referovala, že tak tomu bolo i v ich čínskej pobočke. Keďže sa ale jedná o medzinárodnú firmu, mali v ponuke i "naše" toalety. Vždy boli k dispozícii. Domáci totiž preferujú tie svoje.
Tu nekončia iné hygienické návyky. Ďaľšie sú verejné pľutie, grganie, prdenie a pod. tak ako keby dvaja mladí puberťáci po 3 pivách doma súťažili komu sa lepší chracheľ podarí. Musela som pomlčať, pretože túto časť ešte stále moja tolerancia iba trávi a neviem, či niekedy strávi.
Vynechám i pracovné podmienky, lebo to je téma citlivá a osobne nemám dostatok skúseností ani informácií. Snáď len toľko, že to čo viem, bolo zakázané ďalej šíriť.
Silný mocenský odstup je tu zakorenený veľmi hlboko a stále pretrváva. Zatiaľ podľa mňa aj musí. Mnohí nemajú ani základné vedomosti a zručnosti samosatného myslenia. Aj preto silná pozícia vodcu. Pravda, znie to trošku ako začarovaný kruh.
A nakoniec sme pri tom myslení. Skutočne, Číňania sa nám môžu zdať ako neorganizovaní, pomalí a hlavne neefektívni vo svojom konaní. Možno to tak aj je. No oni sa od nás západniarov učiť chcú. Preto tu cudzincov stále pribúda. Múdro robia. Svoje si ale nedajú. Ešte múdrejšie. Veď ako napísal i autor článku o (ne)mysliacich Aziatoch. Čo sa deje s ich učiteľmi? USA i EU už sa nemôžu stavať do pozície povýšeného, recept na úspech znalého mentora. Čína si musí a hľadá cesty pokroku sama.
Pri kúpe či predaji prepočítavam z juanu na dolár a tiež z doláru na euro. Každý mesiac sa pýtam, kedy juan odhodí masku slabého začiatočníka a ukáže pravú tvár.
Juan je dlhodobo viazaný na dolár. Čínska vláda bola dlhšie obviňovaná zo zámerného podhodnocovania vlastnej meny s cieľom udržiavania a zvyšovania exportu. Črtá sa na zmeny. Takže za juan dostanete viac dolárov a za dolár viac eur...
Veru veru, budem ja svojim deťom hovoriť, tak ako mne voľakedy hovorili:"Uč sa angličtinu, uč." A učila som sa nemčinu, bo kto vedel anglicky, neučil. Tak ja budem hovoriť:"Učte sa vy deťúrence, učte čínsky, nech sa v budúcnosti dostanete kam budete chcieť. A nielen tým taxíkom."
