Tak tomu to bolo aj v tú noc. Na tej čerešni, čo tam stojí dodnes, sme práve prežili jeden z najoranžovejších západov Slnka. Také sú iba tu na Záhorí. Mali sme výhľad na dedinu, jej kostol, lúku a les. Krása. Ešte teraz cítim vôňu leta. Už bola dávno tma, keď sme za brodili pieskovovou poľnou cestou a neviedol nás mesiac. Išli sme sa svetlom, čo prichádzalo z dediny. Dnes sa nám nechcelo nikam stopovať. Aj tak dobrý večer. Niečo ale chýbalo. Totiž tú čerešňu pred nami už niekto navštívil, takže sme nemali dostatočne plné bruchá. Rozmýšľali sme, ktorý strom nám môže s týmto prolémom pomôct. Vedeli sme o jednom. Lenže ten bol v strede dediny hneď vedľa cesty a navyše možno niekomu patril. Ten niekto mal okno spálne priamo pod stromom. Na čerešňu si robil nároky miestny podivín. Vraj bol voľakedy generálom. Teraz sa ho už iba báli. Nevydržali sme.
Strom veľmi nespolupracoval a ako napotvoru, jazdili autá jedno za druhým, hoci už bola polnoc. Nakoniec som sa s pomocou kamarátky ocitla v druhej polovici stromu. Začala som zhadzovať prvé úlovky. Na mieste činu sme sa neplánovali deliť o korisť, nebodaj ju tam jesť. I tak som stihla čo to ochutnať. Boli také veľké a také sladké!!! Vtedy sa otvorilo okno. Šedivý generál začal na kamrátku stojacu pod stromom strašne kričať a nadával jej ako len vládal. Mňa nevidel. Stála som na strome v nehybnej polohe, dúfajúc, že ak si bude myslieť, že nachytal iba jednu zlodejku, neprizve políciu. To by bolo! Po ruke mi začalo liezť niečo veľké a slizké. Pre tmu som nevidela, čo to je a bola som rada. Aj tak som chcela kričať. Nakoniec moju nemú a poučenú kamrátku náš „poľovník“ uvoľnil. V tom momente ako som zoskočila zo stromu, oklamanému generálovi začal trilkovať hlas: „Vy ste dvě! Vy zlodějky, šak počkájte, šak já vím, čí vy ste...“ Ale to už videl iba naše dlhé vlasy a rýchle nohy. Nie nadarmo nás volali v dedine "Výchrice". Utekali sme a smiali sme sa. Nič nám nehrozilo, ujo mal skvelý sluch, aj preto nás nachytal, ale určite nás nepoznal.
Pouličné osvetlenie nás odprevadilo až k požiarnej zbrojnici. Tam bola tma. Sadli sme si na lavičku. Vonku okrem nás nikto nebol. Mali sme tri utešené vetvičky obsypané čerešňami. A aké len boli chutné! Ani sme ich všetky nezjedli a brušká boli konečne spokojné. Ráno som si pri posteli našla kúsok vetvičky. Bolo tam ešte zopár čerešní. Všetky boli červivé. Ani som nevedela, že červíky chutia tak dobre. Nevadí, dnes si nájdeme nový strom. Lepší. Bez červíkov a bez dozoru. Hlavne bez dozoru.
