Kaplnka mala príjemné vyžarovanie. Vnútri to ani nesmrdelo tradičnou zatuchlinou, ani som sa v nej necítila ako v múzeu. Mhoho historických faktov na nás spustila poľská dievčina, ročník 1989, odroda krv a mlieko. Najprv chcela po francúzsky, ale nakoniec sa nad nami zľutovala a potrápila sa s angličtinou. Keď zistila našu národnosť, ľutovala premárnenej šance na pokus o naše popoľštenie. Začala štandardnými informáciami ako základná stavba postavená v jedenástom storočí, v šesnástom pribudla prístavba slúžiaca ako hrobka, vnútri krb na zahriatie nočných trúchliacich (voľakedy zvykli robiť jednu noc spoločnosť mŕtvemu), strecha opravovaná priebežne so snahou zachovať pôvodný výzor, postavičky na streche... no, to už si nepamätám. Potom sme si neplánovane pozreli zopár obrazov moderného umenia. Veselá sprievodkyňa mám predstavila v kaplnke práve prebiehajúcu výstavu kórejského umelca žijúceho vo Francúzsku. Pozoprávala nám o nej priam vyčerpávajúco. Abstraktné umenie sa napodiv do kaplnky hodilo. Umelec sa nakoniec rozhodol niekoľko kusov z výstavy kaplnke darovať, takže ju budú zdobiť i po skončení výstavy. Žiaľ umelcovo meno si nepamätám a fotky som mohla urobiť iba vonku.
Pohľad na kaplnku z boku
Bočný vchod do kaplnky
Tvár bez tváre, za ňou tri okná skrývajúce dávnu hrobku
Jašter na streche kaplnky?
Schody do neba?
Cestou späť syn natrhal popri chodníčku modromodré Hortenzie, čo tu rasú ako burina, a k tomu zopár divokých černíc. Doma z nich babička upiekla pravý francúzsky koláčik, tart. A výnimočné kvety, hoci boli také isté ako tie, čo jej rastú v záhrade, obsadili vzácne miesto v strede stola.
Hortenzie, ako inak?
