Po prílete sme sa obrovským letiskom povozili na buse, nie ako v Bratislave, kde nás nasáčkovali do busu a odviezli 20 metrov k lietadlu, ktoré stálo oproti. Bezpečnosť áno, pre turistu smiešne.
Vybehli sme von z haly a hľadali možnosť dopravy. Keďže odbila polnoc a doprava autobusmi veľmi neprichádzala do úvahy, išli sme na taxi stanovište. Na stanovišti som prvýkrát videl organizáciu taxi pomocou turniketov a prideľovania zákazníkov tak, ako prišli, a nie hurá systém. Vzali sme si väčší taxík, hovoria tomu van, a v prvom momente si myslíte, že vám naozaj dajú akúsi slušnejšiu dodávku pre 5 ľudí a šoféra. Lenže oni dodajú kombičko, so sedadlom v kufri, takže batožina sa pomaly nemá kam dať. Tak sme sa nasáčkovali za 900 Bahtov do vanu a prášili sme si to nočným Bangkokom až na adresu SILOM, Decho road, kde sme si zabookovali náš hostel.
Taxík trafil bez problémov, bezpečne nás vyložil a my sme sa išli zaregistrovať na recepciu super moderného hostela Lub D.
Dostali sme elektronické kartičky k izbám a ku vchodu
a poďho na prvé poschodie do čistej sparťansky zariadenej izby. Všetko tu je na kartu, aj svetlo, aj zásuvky. O chvíľu sme už ležali a buvinkali na poschodových posteliach. Klimatizácia funguje na jednotku a postele sú veľmi pohodlné.
Zobudili sme sa do bieleho dňa a vyšli trošku preštudovať mesto. Na recepcii som našiel leták pre thajskú masage za 150 bahtov na hodinu, a tak som sa rozhodol zájsť tam pešo vyzbrojený mapou a chuťou objavovať. Asi v polovici cesty som opakovane zistil, že Ázijci majú dosť veľký problém sa zorientovať v mape a poradiť vám správny smer. Sadol som na lep mlado vyzerajúcej slečne, ktorej som sa spýtal na cestu a ona ma so stopercentnou istotou poslala presne opačným smerom. A to som sa jej jasne opýtal, či je rieka tým smerom, a ona, že áno. Môj vnútorný kompas mi nahováral, že to asi nie je pravda, ale slečinka ma ešte upozornila, kade mám isť na nadchod a odprevadila ma. A tak som si povedal, že času mám dosť, kam pôjdem, všetko bude pre mňa nové, peši chodím rád, a tak prečo nie. Samozrejme, že na ďalšej väčšej križovatke som si potvrdil svoju mienku, ale nemal som podrobnú mapu, preto som sa spýtal pani učiteľky pred školou na smer. Akonáhle mi ukázala, kde som a posielala ma okľukou, hneď som vedel, koľká bije.
Pravidlo č.1/2010: nikdy never Ázijcovi keď číta mapu!
Ako odmenu som našiel na ulici mini reštauráciu s výborným pečeným kuraťom a kolou za 40 Bahtov. S chuťou som sa najedol a vypil Colu, ktorá je tu sama o sebe dosť drahá a po celotýždňovom pití kupovanej vody za 14 Bahtov 1,5 l fľaša prišla veľmi vhod. Posilnený som sa rozhodol dokončiť hľadanie môjho cieľa. Po pár kilometroch som v menšej uličke našiel masage, ale len pre ženy, takže keď som sa objavil vo dverách a podal im leták z hostelu, pozerali na mňa ako na Marťana, pretože tam bolo asi 1000-krát napísane LADIES a ja som to akosi nebral do úvahy, keď som leták zobral zo stojana v hosteli.
Zmierený s porážkou na hlavu som otočil kormidlo a pálil som späť do hostela. Cestou som si kúpil niečo ako nakrájané jabĺčko a posypal som ho pribaleným čilicukrom. Keď sa cukor roztopil, ovocie dostalo celkom zaujímavú sladko ostro ovocnú chuť.
Po oddychu na klimatizovanej izbe sme sa vybrali hľadať veľvyslanectvá. Vietnam sme našli bez veľkých problémov na mieste podľa mapy. Akurát že na oceľových dverách nebolo nič okrem otváracích hodín. Vietnamci to berú akosi veľmi zvláštne, niečo na spôsob „nikto by nemal vedieť, že sme z Vietnamu“. Komunizmus sa jednoducho nedá len tak vymazať z mapy sveta. Ako druhá v poradí prišla na rad Kambodža. No ale tá sa akosi vyparila a prilepila sa, že je vraj blízko čínskej. A tak sme sa prešli riadny kus večerným mestom a vyskúšali sme aj metro.
Cestu sme sa stavili v Carefore na niečo európske. V obchode nás zastavili muž a žena z Izraela a chceli vedieť, odkiaľ sme, a že ešte nevideli slovenské eurobankovky atď. O minútu, keď som mu z peňaženky v dobrej viere ukázal, ako vyzerá naša mena a on sa ako potkan zaboril v mojich bankovkách, som mu naznačil, že vstúpil na neistú pôdu. Keď som zbadal, ako to izraelské hovädo šikovne behá v mojej peňaženke ako doma v chladničke a začína prekladať peniaze cez prsty, jednoducho som mu dal návesť na zastavenie.
Po carefore sme si vo vedľajšej reštaurácii dali hovädzí vývar na thajský spôsob a uháňali sme metrom sedem zastávok za 30 Bahtov domov. V metre majú takú zvláštnosť, teda aspoň pre mňa – vlaky sú oddelené od nástupišťa presklenou stenou, čo je z hľadiska bezpečnosti absolútna špica a takisto vlak nevytláča vlnu vzduchu na nástupište .
Čo sa týka cien v Bangkoku, treba rátať s naším priemerom a vyššie. Neviem, ako je na tom thajská ekonomika, ale Bangkok je dosť drahý, hlavne v kamenných obchodoch, inak v stánkoch človek zoženie veci takmer za babku. Žiarivým príkladom sú napríklad pečené šváby, kobylky a húsenice. Ja a José sme si dali urobiť mix všetkého druhu pečeného hmyzu za 40 Bahtov a s odhodlaním sme sa do toho pustili. Môžem povedať, že asi najhorší bol šváb, ktorého sme si dali na polovicu, lebo mal asi 6 cm a bol iba jeden. Keď som ho trhal na polovicu, len tak to lusklo a šťavička z neho sa pekne rozlievala po prepečenom pancieriku. Tlsté larvy húsenice, také asi 1,5 cm bacuľaté bobuľky tiež nechutili najhoršie, ale úplne najlepšie boli kobylky a tenké húseničky, niečo na spôsob stonožky. Skutočne to je výborné jedlo ako u nás slané čipsy, len tak sa po nich zaprášilo. Škoda, že odvtedy som takého predavača nestretol.
Po natankovaní proteínov sme ešte kúpili väčší batoh pre Joseho, keďže sa nám trošku začali zväčšovať zásoby lacného oblečenia, s čím sme v podstate rátali, a preto sme si na cestovanie vzali len staršie veci a postupne zahadzujeme zbytočnú záťaž. A aj tak to nestačí – dobré veci a ešte lepšie ceny.
Nachodení a unavení sme sa večer zviezli do postelí a spokojne zaspali.
Pokračovanie článku: http://cokinasevcik.blog.sme.sk/clanok.asp?cl=252542&bk=21349
