23.1.2010 Phuket
Ráno sme sa naraňajkovali „alla england“ a odviezli sme sa na letisko naším taxíkom objednaným včera. Cesta trvala asi hodinku a na letisku sme už vedeli čo a ako. Akurát ma prekvapil systém skenovania batožiny, keď sme prešli skenerom a potom po zistení, že sme neprešli na správny scaner ku checkingu, sme vyšli von a postavili sa k správnemu checkingu, kde sa vlastne už scan nerobil. Ale nič na tom, jednoducho sme odovzdali náš batoh určený na prenášanie ostrých a nebezpečných a ktovieakých vecí na váhu a išli sme cez colníkov do odletovej haly.
Na letisku v Kuala Lumpur taktiež poskytujú WI-FI na 2 hodiny zdarma, takže človek si môže vybaviť svoje záležitosti pri čakaní na odlet.
Let bol fajn a o hodinku už sme prisávali na Phukete. Po prechode cez colnicu sme nabrali mapy zdarma a telefónne karty od neviem akého operátora, ktoré tam práve ponúkali.
Ako sme neskôr zistili, veľmi nám vďaka veľmi nízkemu kreditu nepomohli, ale ostali v rezerve, čo keby.
Po zámene eur na Bahti v kurze 100€ = 4664 Bht sme ešte kúpili lístky do centra Phuketu za 100 Bth na osobu. Boli ponuky aj na 1200 pre komplet posádku, ale nakoniec sme usúdili, že asi by sme nakoniec dopadli tak, že nás nasánkujú do presne rovnakého vanu ako teraz a zoberú rovnakú cenu. Neskôr sme zistili že ide aj normál bus za tuším 75Bht ale to sa jednoducho nedá odhadnúť, keď je človek v strese na neznámom letisku.
A tak nás posadili do 8 miestneho vanu a odpravili do centra Phuketu, kde nám šofér ponúkol, že nás za ďalších 300Bth odvezie do hostela. Keďže sme boli hladní, tak sme mu povedali, nech nás najprv odvezie niekam, kde predávajú pečené ryby.
A tak sa aj stalo – zaviezol nás do reštaurácie, kde boli ceny na našej úrovni a my sme si objednali namiesto rýb pečené kura na tri spôsoby. S porciami to tu neprehnali a s cenou si myslím, že áno. Za 3 porcie vyprážaného kuraťa 5 misiek ryže a 5 nápojov sme zacvakali 1300 BHT. V prepočte na osobu je to európskych cca 7€.
Šofér nás potom ešte za dohodnutú sumu odviezol do hostela, ktorý je nesprávne označený a nečudujem sa, že sme ho nevedeli nájsť. Našťastie som si vytlačil z netu telefónne číslo a šofér sa mohol tou ich hatlaninou dozvedieť, že už sme pri ňom stáli ale názov nesedel.
A tak sme sa naládovali do 2 a 3 miestnej izby s klimatizáciou a v podstate celkom slušnou úrovňou bývania, osobne si myslím, že keby po každej tsunami aspoň raz vymaľovali, izby by dostali taký veselší nádych. Na druhej strane, čo by človek chcel za 7€ na noc s raňajkami.
Jednoducho, medzera kto chce komfort musí si priplatiť. Inak všade čisto, ale treba počítať s tým že WC papier treba mať so sebou. Po krátkej sieste sme sa vybrali na obchôdzku tohto neznámeho sveta.
Skutočnosť je taká, že jednoducho Ázia ma svoje špecifiká a treba sa prispôsobiť tunajšej klíme a tempu.
Na prvý pohľad mi po príchode pripadalo , že sme na nejakom nezmyselnom mieste, pretože náš hostel je pri hlavnej ceste vo dvore a v podstate na mape to vyzerá tak, že sme akési širšie centrum nejakého prímorského mestečka. No na druhý pohľad sme pri hlavnej ceste vedúcej do prístavnej zóny Chalong Bay. To znamená, že bez motorbike tu môžete prežiť neuveriteľne veľa kilometrov pešej chôdze a v podstate nič neuvidíte len popri cestné stánky, na európsky spôsob kvázi reštaurácie a všehosmerovodruhové pútače.
Po asi 3 hodinovej večernej prechádzke sme sa rozhodli že si zapožičiame skútre – tu to volajú Motorbike. V bank Exchange sme zamenili € a išli sme okoštovať zopár špecialít pouličných stánkarov.
Začal som s polievkou, ktorá mi pripomínala tak trochu vietnamskú výdatnú. Na moje smutné zistenie som veľmi rýchlo pochopil že euro ázijská kuchyňa je niečo úplne iné ako tunajšia pouličná strava. Polievka z čriev bola presýtená pachom zabíjačky na Slovensku, keď mäsiar rozreže sviňu a povyliezajú z nej črevá. Ale čo už, aspoň túlavý hafan mal po mesiaci konečne čo pod zub. Zabudol som na fakt, že som si v obchodíku kúpil mištičku s uzáverom a príbor, pretože na ulici vám dajú všetko jedlo do rúk v igelitovom vrecku a podľa toho čo som videl, pravdepodobne si to máte odniesť domov a zjesť, čo samozrejme v mojom prípade nie je vhodná alternatíva, pretože lepšie hneď ochutnať a vyhodiť, ako nezmyselne vláčiť divočinu domov.
Potom sme ochutnali ešte polievku z rýb, a tá bola fajn. Veľmi podobná tej čo sme jedli v Kuala Lumpur v Sentral markete. Prištipľaviť tak to sa veru nehanbia.
José ju dojedol, pretože ja som štikútal ako púštny šakal ešte 10 minút. Do rúk sa mi dostali potom ešte vyprážané banány – hodnotím ako fakt chutné a akési palacinkovo kukuričné polo guľky ktoré tiež veľmi chutili pre svoju sladučkú kukuričnú chuť.
Cestou do hostela sme pobehali zopár skratiek a už sme sa sprchovali na izbe poriadne vyčerpaní a nachodení.
PHUKET 24.1.2010
Po raňajkách – myslím tým káva 3v1 a croissant, sme vyrazili pohľadať nejaké motorky.
Ponúka ich kde kto, ale nájsť 3 kusy na prvú šupu, tak to nie je až tak ľahké.
V podstate som našiel už včera večer 1 motorku za 150 Baht a na druhý deň som len prišiel na isto .
Našťastie mala veľmi ochotná pani zo žehliarne na ulici smerom k prístavu k dispozícii 2 motorky. Ja som si vzal klasiku s prehadzovaním rýchlostí nohou a druhá bola automatic.
Automatic si tu viacej cenia a stojí 200 Baht na deň. Ďalšiu motorku sme potom dostali na 3 mieste tiež za 200 baht. U tretieho predajcu bola trošku problémová diskusia, pretože Igor si nevedomky pri hľadaní motorky zastavil MOTORBIKE TAXI čo znamená, že zastavil chlapíka v červenej veste, a ten ho priviezol za nami do prvého obchodu a potom ho viezol k druhému, kde vybavil predajcu, pretože ešte nebolo otvorené.
A tak sme poplatili taxikára za 100 Bahtov a k tomu motorku za 200 a konečný výsledok je 300 Baht a to si mohol požičať hneď pri hosteli. Tož niekedy šetrnosť tŕne prináša.
Skútre sa tu dajú požičať na celé týždne a cena môže klesnúť aj pod 100 Bahtov za deň.
Po kompletnom osedlaní motoriek sme vyrazili na obhliadku celého ostrova.
Vyrazili sme do kopcov obdivovať THE BIG BUDHA, čo je obrovská stavba betónového Budhu obloženého mramorovými doštičkami cca 15x15 cm z bieleho mramoru lepeného na skelet epoxidom a polyuretánovou penou. Na vrchole kopca som urobil panoramatickú fotku prístavu Chalong pier.
www.mingmongkolphuket.com
Pri Budhovi bolo krásne veterno a strom obvešaný zvončekmi zvonil o 106. Jednoduché ako facka, predpokladám, že je to automat na modlitby a stačí, keď tam kúpite zvonček a už ste zaregistrovaní v poradovníku u Budhu.
Uháňali sme po ľavej strane cesty až na koniec cesty 4024 kde sme objavili výbornú reštauráciu s rybím trhom.
Stačilo si sadnúť objednať pivo Singha, ktoré je veľmi dobrej kvality. Veľké 630 ml sa oveľa viac opatí ako malé. Na to sme prišli až keď sme si objednali 2 malé 330 ml jedno za 45 Bahtov.
Rybu sme si kúpili hneď oproti na trhu cca za 100 Bahtov za 1Kg a v reštaurácii sme zaplatili 100 Bahtov za upečenie. Výborne sme sa najedli i keď nie do sýta a na 3 osoby sme vyšli cca 350 Bahtov, čo je pre Európana v podstate zadarmo. A tak sme si povedali, zajtra si dáme
väčšie porcie, aby sme si to tu aj trošku užili.
Potom sme s našimi motorbikmi zliezli dole na pláž Nui Beach. Pláž je maličká asi 200 metrov dlhá a piesková Voda nie je veľmi priezračná, ale celkom osviežujúca.
Stretol nás jeden veľmi príjemný pán Jožka z Krkonôš a hneď sa opýtal či nechceme niečo poradiť, a tak sme v družnom rozhovore prebehli celú Áziu a získali tak pre nás cenné informácie.
Po okúpaní sa sme vyrazili smerom na Patong Beach. Prebehli sme po peknej kopcovitej ceste.
Až do Karon Beach sme sa držali spolu, ale po nedorozumení sme sa v neuveriteľnom virvare večerného prímorského ruchu rozdelili a keďže sme si ešte neaktivovali karty v mobiloch, čo nám zdarma dali po príchode na letisku. A tak sme behali jeden za druhým po pláži a meste, ale šanca na stretnutie bola mizivá. Tak som to zobral bez mapy cez hory na našu stranu ostrova, až som v perfektnej motorbikovskej závodnej atmosfére dorazil do nočného Phuketu.
Tu som sa máličko stratil, pretože som vedel len smer, ale nie počet ciest na juh.
Našťastie som stretol veľmi ochotné dievča, čo ma odprevadilo na správnu cestu, kde som zistil, že stačilo na obrovskej križovatke odbočiť v pravo.
Slečna ešte odstavila na kraji cesty a keď som vypol blinker, aby som zbytočne neblikal, sama ho kvôli mojej bezpečnosti zapla. Veľmi milé gesto.
Domov som dorazil až večer, ale pred Josem a Jankou. Večer mi Maja s Igorom premastili žalúdok za nízku úroveň expedície Ázia 2010, a tak sme išli spať každý s vlastným názorom na vec.
Pokračovanie článku:
http://cokinasevcik.blog.sme.sk/clanok.asp?cl=243012&bk=69668
