Slnko už dávnejšie zapadlo a tma neúprosne zahaľuje krajinu. Hľadím na svetlá pouličných lámp a okien domov. Hlavou mi behajú myšlienky o živote na tejto našej planéte a o odžitom čase každého z nás.
Premýšľam, aký pocit prežíva v tomto momente to množstvo človiečikov za sklami vlastných domov stavaných ako útočiská pred nečasom, nečasom aký práve teraz vládne za oknami vlaku.
Pri zapnutých svetlách sa odohrávajú státisíce príbehov, každý osobitý, každý neopakovateľný.
Všetci pomyselní herci v mojich predstavách hrajú svoju rolu neuvedomujúc si okamih, v ktorom sa ja vo svojej fantázii prechádzam miestnosťou, v ktorej sa oni nachádzajú a pokúšam sa prísť na to, akým putom sme všetci prikovaný k našej matičke zemi a čo za pavučiny času nás spoločne všetkých viažu k tomuto jedinému okamihu života.
Uvažujem kam spejeme, každý so svojou pomyselnou károu vetchého šťastia a nevyžiadaného nešťastia.
Ako každý z miliónov ľudí píše svoj vlastný príbeh vo víre doby a necháva za sebou časom sa tratiacu stopu svojej niekedy takmer akoby zbytočnej existencie.
Čo by mal vo svojej obmedzenej veľkosti a jedinečnosti človek urobiť, aby jeho dielo života odovzdalo Existencii akýsi punc toho, že tu bol a jeho darom do života ľudstva bol jeho život sám?
V histórii množstvo zanechalo velikánov za sebou väčšie či menšie obrazy svojej prítomnosti. Mnohokrát pozitívne i negatívne postoje k vlastnému životu a životu ostatných obyvateľov tejto zeme.
Udalosti zostali vpísané v mysliach ľudstva pomocou mnohorakých nástrojov zaznamenávajúcich tok času.
No i tak nenachádzam zmysel hladu po zanechaní odkazov o našich činoch pre budúcnosť. Všetko sa mi akosi zlieva do divnej zmesi márnosti a úsilia.
Každý z nás v sebe pravdepodobne nosí potenciál, ktorého hranice nedokáže prekročiť, no objaviť ho môže iba vďaka citu pre život a seba samého.
Logicky mysliaca bytosť by pri pohľade zhora možno váhala udeliť nálepku „ užitočný“
povaľačovi donekonečna študujúcemu prázdny pohárik od alkoholu kdesi v prachom zapadnutej krčme.
No cítiaca časť akosi podvedome nachádza ospravedlnenie jeho bytia v stvorení.
Napĺňa ma nevysloviteľná úcta k tomuto mystériu života, v ktorom akoby beztvará a nepostrehnuteľná energia neustále vyživovala pohyb každej čiastočky v našom vesmíre, a tak nútila k pohybu čas a priestor, v ktorom žije každý z nás nikam nesmerujúci príbeh, zdanlivo potrebný k životu ostatných...
