Prvý deň na stáži bol trocha rozpačitý, keď som po 13 hodinovej ceste akosi prikyvoval na väčšinu vecí s odpoveďou "OK" alebo "That will be great.", čo sa mi vypomstilo hneď ráno šesťkilometrovou prechádzkou z internátu do školy. Deň predtým mi totiž miestna projektová koordinátorka hovorila, že pred internátom nás čakajú bicykle, na ktorých sa môžeme dopraviť do školy za pár minút a potom sa pôjde do firiem, kde majú chalani pracovať. Prvú časť vety som akosi v miernom pocestovnom delíriu prepočul a pochopil som, že bicykle nás čakajú v škole a potom sa nimi prepravíme na miesto práce. Mea culpa. Ranný dážď a dlhá prechádzka nás príjemne unavila a všetkým vodičom, ktorí okolo nás prechádzali sme museli vyčariť úškľabok na tvári.
Horsens je pekné prímorské (či skôr prifjordské) mestečko na najväčšom s dánskych ostrovov. Architektúra v Dánsku je príjemne staromódna, miestami až fádna. Množstvo tehlových budov červenej farby, medzi ktorými sa občas objaví nejaká súčasná budova, vytvára kolorit Dánska. Z dvorov a predzahrádok občas vykúka dánska vlajka. Z množstva log, v ktorých cítiť dánske farby a z dánskych vlajočiek v reštauráciách cítiť, že Dáni sú patrioti. Fádnosť tehlových obchodov, resp. tmavých budov vyvažujú pestrofarebné výklady s pastelovými, občas až krikľavými domácimi doplnkami, či oblečením.
Človek potulujúci sa ulicami vnímajúci len farby a dánske vlhké počasie nikdy neocení miestnu ľudskosť. Na prvý pohľad chodia všetci v oblečení tmavých odtieňov, čo by naznačovalo chladný severský charakter, no opak je pravdou. Ľudia sú tu veľmi srdeční. Keď vidia, že sa beznádejne obzeráte, kde sa to vlastne nachádzate a hľadáte cestu späť, ihneď sa prihovoria a snažia sa pomôcť. Na ulici sa na vás len tak usmejú (možno len vyzerám smiešne) a ak vám náhodou vbehnú do cesty, tak sa ospravedlnia. Vodiči sú ohľaduplní, aj napriek tomu, že majú zelenú vám zastavia, aby ste ako chodec mohli prejsť. Najviac ma však dostal šofér v autobuse. Nastúpil som na zastávke, ktorá bola tesne pred konečnou autobusu a povedal som kam chcem ísť. Bez slova mi dal lístok. To, že som nastúpil zastávku pred konečnou, som sa samozrejme dozvedel až na konečnej, kde si šoféri menili zmeny. V pohode ma nechal sedieť v autobuse, keď mal prestávku a povedal svojmu kolegovi, aby mi zastavil na mieste, kde som si kúpil lístok. Jednoducho ochota - level infinite. U nás by sa na mňa šofér vykričal, či neviem čítať kde chcem ísť a o nejakom sedení v autobuse, či pomoci pri oznámení správnej zástavky by sme ani nechyrovali.
Verím, že si chlapci z praxe odnesú nielen pracovné skúsenosti, nové vedomosti a zručnosti, či pracovnú kultúru ale aj tú dánsku ľudskosť a zbavia sa tej slovenskej malosti, ktorú tak z duše neznášam.
