A stačí tak málo. Stačí zísť z prechodeného turistického chodníka nanajbližší kopec, chrbát, či do dolinky a nekričať pri tom. Stačí saobčas prechádzať sám, sadúnť na zem a chvílu sa nehýbať. Vydržíte polhodinu a pre les sa stanete neviditeľnými. Z pozorovaného sa stanepozorovateľ. V Bratislavskom lesoparku, napríklad, sa počas pekných dníprechádzajú bratislavčania na každom kroku. Málokto sa ale prechádzapotichu, vnímajúc les.
Vyzerá to tak, že ľudia si myslia, že tolen pár stromov tvorí ten les kam sa každú penkú sobotu chodiaprechádzať. Pravdou však je, že aj v zabudnutých kúskoch lesa nazačiatku Malých Karpát, tam kde už les plynule prechádza skrz chatkovúoblasť do mladého veľkomesta, nájdete stopy divočiny. (Možno práve vďakatomu, že sú také zabudnuté.)
Mŕtve drevo, veľa mŕtveho dreva,staré stromy, mladé stromy a všeliaká iná háveď, tie.. invazívnedreviny a podobne. Takto vyzerá jeden asi 3 hektárový kúsok lesa oddelený od súvislejšieholesa radom chatiek. Šiel som okolo. Bol prvý teplejšídeň začínajúceho februára. Čiesi klopkanie ma vtiahlo medzi duby. KLOP KLOP. BUCH BUCHBUCH.
Ticho som stál a pozoroval. V tomto malom lesíku som z jedného miesta mohol naraz pozorovať tri páry Ďatlov Veľkých. Nádhera.
Uvedomil som si, že nie som na okraji bukového pralesa v okolíprameniska riečky udava, ale v malinkom dubovom lesíku pri jednej znajluxusnejších obytných štvrtí v republike, pár sto metrov odnajdrahších bytov v Bratislave - Parkville.O to lepšie som sa cítil, že som aj tu dokázal cítiť kľud. Tie vtáčikyma ukľudnovali. Ich prítomnosť značí len samé dobré veci. Divočina ješikovná. Možno raz zachráni svet.
O pár metrov ďalej už vchádzam do "ozajstného" lesa. Nadomnou krúžiMyšiak Lesný. Ešte stále som doslova v meste. Ešte som neopustilBratislavu.
Asfaltovou cestou sa dá dostať hlboko do lesa. Riečka Vydricasi tam meandruje. Kade tade, ako sa jej zachce. Že jej to je dovolené,samo o sebe naznačuje kúsok divočiny. Zvieratá sem chodia piť. Srny,diviaky, jelene, líšky.
Aj jazvec tu má brloh. Keď počas teplejších dní vyjde von, otrasie uležanú srsť.
Vzdravších kúskoch lesa, kde sa už dlhšie nič nerobilo a kde sú aj dáketie mŕtve stromy, stretnete aj Tesára Čierneho. Vyzerá to tak, že nieje taký spoločenský ako iné vtáky. Ak sa mu pokúsite priblížiť, preletío pár stromov ďalej. Lieta rýcho, hore dolu, je ťažké ho ustriehnuť.Častokrát pri tom vydáva typický zvuk. Máte pocit, že je ako duch. Razje naľavo, raz napravo, hore, dolu, akoby používal interdimenzionálnubránu ako v STARTREKu. V skutočnosti sú ale vždy v páre. Vedia dobrebalamutiť.
Zblízka odfotiť tesára chce trpezlivosť, ktorou žiaľ zatiaľ neoplývam.
Nejdeale iba o zvieratá. V Malých Karpatoch sú aj majestátne stromy, starékusy lesa s mŕtvym drevom tak ako v riadnom pralese, machom obrastenéhrubé korene a ukryté dolinky s panenským tokom potôčikov.
Život tu pulzuje neuveriteľným tempom. A je to celé o to vzácnejšie, o čo to je bližšie veľkému mestu, masám ľudí, hluku dopravy a smradu komínov. A tu, v Bratislavskom lesoparku je to celkom blízko.
K videniu sú tu aj nádherné prírodné scenérie.
Aj majestátne pohľady. Je pravda, že je väčšia šanca, že ich tu dačo skazí. Komín z továrne, nočné sveteľné znečistenie, či neobdaj LANOVKA... Taký je život.
Takže pozerať sa, vnímať, cítiť. Keď treba, plakať, keď netreba, usmievať sa. Chce to tréning.
Kto uhádne aký vták je na tejto fotke?
V rámci tréningu.
