Tu prichádza prekvapivý moment. Európska únia pozorne sledovala ekonomickú liberalizáciu, ktorá posledné mesiace viala z prezidentského paláca. Významný think tank Bieloruský inštitút pre strategické štúdiá vo svojom pravidelnom kvartálnom prehľade o aktuálnych tendenciách v bieloruskej spoločnosti konštatuje výrazný pokrok smerom k liberalizácii. Napäté vzťahy Lukašenka s Ruskom naznačovali, že Bielorusko je ochotné akceptovať aj iný geopolitický smer než východ. Bolo zaujímavé sledovať ekvilibristiku Európskej únie vo vzťahu k Bielorusku. EÚ ponúka pomoc prostredníctvom programu Východného partnerstva a perspektívu zlepšenia vzťahov a zároveň vyzýva na zlepšenie stavu občianskych práv v Bielorusku. Po nedeli 19. decembra 2010 ju situácia podstatne jasnejšia. Je zrejmé, že Lukašenka nemá nič spoločné so spoločnosťou Západnej Európy, že nerešpektuje základné pravidlá slušnej politickej hry a silové prejavy a zneužitie moci je mu bližšie, než si ktokoľvek o ňom myslel. Stovky opozičných politikov, novinárov a aktivistov boli zbitých a množstvo zatknutých po protestoch, ktoré sa odohrali ku koncu nedele 19. decembra 2010. Na Námestí Nezávislosti sa zhromaždilo približne 15 - 20 000 občanov, ktorí protestovali proti zmanipulovaným voľbám. Avšak, medzi protestujúcimi boli evidentní provokatéri, ktorí zámerne útočili na vládne budovy. Západní novinári tak mohli sami sledovať, ako „demokratickí aktivisti" útočili na budovy štátnej administratívy a polícia „musela" zakročiť. Tí, ktorí sa demonštrácií zúčastnili zo svojho presvedčenia, sa snažili zabrániť týmto provokáciám, avšak množstvo nasadených agentov a provokatérov bolo priveľké. Polícia medzi inými zatkla aj opozičných lídrov Nikolaja Statkeviča, Rygora Katuseva, Vitalija Rymanševského a Andreaja Sannikova. Ich miesto pobytu je momentálne neznáme.
Lukašenka prekvapil a neprekvapil. Na základe článku Andreja Dynka Lukašenko 4.0, ktorý publikoval denník SME 3. Decembra 2010, si mohli slovenskí čitatelia utvoriť názor, že Bielorusko ide čínskou cestou uvoľňovania spoločnosti cez hospodársku liberalizáciu. Lukašenko pochopil, čo oslovuje jeho voličov a zároveň, čo chce západ počuť. Silné hospodárstvo a približovanie sa k európskym štandardom. Tí z nás, ktorí si myslia, že úlohou zvolených vodcov štátu je jeho správa prospešná všetkým občanom štátu za neustáleho dodržiavania demokratických a spravodlivých zákonov, sa nádejali, že Lukašenko ako dobrý hráč šachu pochopil taktiku ostatných hráčov. Tých, ktorí si mysleli, že Lukašenko pochopil podstatu prístupu cukru a biča, bieloruský prezident prekvapil. Tí, ktorí boli opatrní a čakali na zavedenie zmien do rámca, ktorý pretrvá aj niekoľko rokov a vyžadovali systémový prístup (teda nie zavádzaniu zmien na základe náhlych rozhodnutí prezidenta, ktoré môže kedykoľvek zmeniť svojim vlastným dekrétom), prekvapení nie sú. Lukašenka svojím mocenským prístupom, nerešpektovaním základných práv občana a silovými riešeniami ukázal, že východné spôsoby riešenia konfliktov v spoločnosti sú mu bližšie ako deklarované približovanie sa k európskym štandardom.
V tejto situácii je viac než potrebné, aby Slovensko reflektovalo na dianie v Bielorusku. Avšak nielen vyhlásením ministerstva zahraničných vecí o znepokojení nad stavom demokracie v Bielorusku, ale aj konkrétnymi akciami. Ministerstvo zahraničných vecí disponuje reálnym nástrojom na uplatňovanie zahraničnej politiky štátu v praxi a presadzovanie základných princípov, ktorými sa zahraničná politika riadi. Prostredníctvom oficiálnej rozvojovej pomoci vie napomôcť k dosiahnutiu tých cieľov, ktoré považuje v danom regióne za dôležité. Občianska spoločnosť v Bielorusku nebude zastrašená silovým prístupom vládnej administratívy pri demonštráciách ani útokom polície na lídrov opozície. Ale je morálnou povinnosťou tých, ktorí môžu pomôcť, aby promptne zareagovali. Program pre pomoc a spoluprácu s bieloruskou občianskou spoločnosťou by vyslal Bielorusku signál, že bieloruskí aktivisti nie sú osamotení vo svojich snahách, že demokratický svet neschvaľuje čínsku cestu v bieloruskom prevedení a že praktiky brutality, provokácií a autokracie nie sú akceptovateľné. Bol by to signál, za ktorý bolo Slovensko do roku 1989 vďačné a nemalo by zabúdať, na tých, ktorí budú za takýto signál vďační.
