Každý súdny človek však určite pochopí, že okrem svojich práv má aj povinnosti, pretože vyváženie týchto atribútov je základom demokratického systému.
Nemôžeme povýšiť právo nad povinnosť, pretože by sme zdeformovali celý princíp, zaviedli systém chaosu, anarchie, svojvôle a predovšetkým by sme porušili zásadu rovnosti s ohľadom na postavenie.
Preto sa natíska otázka, či stojí svedomie a presvedčenie 150 občanov Slovenskej republiky nad zákonom, a teda ich právo je vyššie postavené ako právo všetkých ostatným miliónov občanov.
K tejto otázke ma vyprovokoval nie len nešťastný priebeh jednej zo schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky, konkrétne voľba generálneho prokurátora, ktorý sa dostal až pred Ústavný súd SR a skončil jeho rozhodnutím, ale aj reakcie na toto rozhodnutie.
Ústavný súd SR rozhodol:
že Národná rada Slovenskej republiky "porušila základné právo .......... na prístup k voleným a iným verejným funkciám" tým, že tajné hlasovanie nedostatočne zabezpečila a negarantovala jeho ústavne konformný priebeh.
Čo ma však viac upútalo bola reakcia jedného zo zákonodarcov na toto rozhodnutie, v zmysle, že:
Národná rada SR v skutočnosti zabezpečila všetky náležitosti pre "ústavne konformný priebeh" tajnej voľby a jediným sporným momentom je správanie sa poslanca NR SR, ktorý tento priebeh môže plne v súlade s Ústavou SR svojim konaním ovplyvniť.
Národná rada SR ako orgán štátnej správy však nemá a ani nemôže mať oprávnenie zasahovať do konania poslanca, ktorý má v prípade akejkoľvek voľby možnosť svojím konaním voľbu aj priamo zablokovať, ak cíti a je presvedčený, že tak koná v záujme občanov Slovenskej republiky.
Tam kde Ústava SR jednoznačne neurčuje, čo poslanec nesmie, tam je poslanec povinný riadiť sa svojim svedomím a presvedčením v záujme občanov Slovenskej republiky.
Kto je vlastne Národná rada SR ? Má právo a oprávnenie zasahovať do konania poslanca, alebo nie? Ako môže vlastne poslanec konať?
Pre objasnenie si pomôžem opäť citáciou zo zákona zákonov Ústavy SR:
Národná rada Slovenskej republiky je jediným ústavodarným a zákonodarným orgánom Slovenskej republiky.
Národná rada Slovenskej republiky má 150 poslancov, ktorí sú volení na štyri roky.
Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo.
Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon
Čo sa vlastne podľa všetkého stalo?
Poslanci Národnej rady Slovenskej republiky zabezpečili všetky náležitosti pre ústavne konformný priebeh tajnej voľby a zároveň tí istí poslanci vyvolali svojim správaním sporný moment, ktorý tento priebeh ovplyvnil.
Poslanci Národnej rady Slovenskej republiky vlastne nemajú a ani nemôžu mať oprávnenie zasahovať do svojho konania ak cítia a sú presvedčení, že konajú v záujme občanov Slovenskej republiky
Podľa pána poslanca: 150 poslancov / teda Národná rada SR ako orgán štátnej správy / tam kde Ústava SR jednoznačne neurčuje čo sa nesmie, napriek tomu, že Ústava SR určuje, že 150 poslancov / teda Národná rada SR ako orgán štátnej správy / môže konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, je povinných sa riadiť svojim svedomím a presvedčením v záujme občanov Slovenskej republiky a nie Ústavou SR a zákonmi
Je to nezrozumiteľné, ale predsa len skutočné. Je to absolutistan, džamahírija alebo niečo iné, horšie?
Odpoveď na tieto otázky by mohol dať aj iný pozoruhodný názor jedného z poslancov k tejto problematike:
Ústavný súd SR vo výklade Ústavy SR jednoznačne zlyhal.
